Je to tento pocit?...
To čo tak strašne bolí?....
Vie mi nikto povedať prečo? Prečo vždy, keď ho vidím s inou, to bolí tak strašne?
Je TOTO láska?
Predtým som veľa hovorievala a verím že aj hovorievať budem, že láska je radosť aj bolesť zároveň. Predtým, som to využívala ako ospravedlnenie, ako vysvetlenie. Bola som neskúsená...
Vedela som, že sa mi páči...vedela som, že ho mám rada. Ale nikdy by som si nebola pomyslela, že až tak.
On...je diabol, ktorý posadol moje podvedomie, nikdy neopustiac moju hlavu. Diabol? prečo by som nazývala niekoho koho milujem diablom?
...
Pretože ten ktorého milujem v skutočnosti nie je človek. Je to posol boží, zvaný anjelom.
Tak znovu prečo diabol?
Jednoducho je to preto lebo tá myšlienka že do mojej duše zavial bolesť, je príliš neznesiteľná. Anjeli by to robiť nemali.
Anjeli by ani nemali ísť na rande po každé s iným dievčaťom.
...
Ako je možné, že práve takýto chalan má tú možnosť každý večer nepozorovane vzlietnuť k oblohe? Prečo on môže roztiahnuť tie biele krídla a pozrieť sa na všetko s nadhľadom? Prečo práve ON spútal moje srdce?
Je to preto, že ani on sám nevie že poznám jeho sneho-biele tajomstvo? Alebo preto, že verím že aj on môže byť starostlivý a mať skutočne rád?
...Kto vie?
Chcela som sa ku nemu dostať bližšie, chcela som zistiť odpovede na tie "Prečo" otázky. A tak som sa mu jedného dňa prihovorila....
On, ako pravý diabol, na rovinu bol perverzne úchylný. Prečo je cez deň diablom?....možno keby....?
Keby som sa s ním stretla v noci, bolo by to iné? A čo keby som mu povedala, že viem o jeho tajomstve...zmenilo by sa niečo?
Nie je správne pýtať sa samej seba veľa otázok. Nie v tom prípade ak je nemožné si na ne odpovedať, ba dokonca splniť ich. Jediný dôvod prečo viem jeho tajomstvo je ten, že každý večer pracujem dlho do noci. A práve vtedy ho vídam, ako krúži nad mestom...
Dalo by sa vybaviť si deň voľna? Snáď by sa to dalo....snáď.
Dni presviedčania, ako jeho tak aj zamestnávateľa, prešli ako voda. Týždeň, dva...mesiac.
Až raz, moje nervy praskli. Nemohla som si pomôcť, on stále nič nepochopil, ako bolesť tak smútok...ako radosť tak smiech. Nič...
Do oči som mu vtedy vykričala jeho tajomstvo. Možno som to prehnala keď som vyjadrila svoje znechutenie nad jeho správaním...možno až moc, keď som sa hneď nato otočila a odišla preč.
Od toho dňa bol sám s prázdnym výrazom...jeho úsmev, ktorý som chcela toľko vidieť zmizol...
...bolesť...viac....nie!
Znova som za ním došla, znova som sa mu prihovorila a on prial to, čo si o ňom myslím. Povedal mi, že som prvá, čo mu to kedy povedala, že sa zmení a že som jeho prvý priateľ.
Bolelo to no nič som nepovedala. Možno časom...
Nejaký ten čas určite prešiel, ale nič za nezmenilo...
Až do chvíle keď mi povedal, že už konečne našiel niekoho, s kým chce byť. Len s ňou. Že je výnimočná a urobí všetko pre to aby ju dostal. Bol vážny...
...Márne som celou svojou dušou váhala že som to ja...márne...
Keď mi potom povedal, že sa dali do kopy, bola som schopná s úsmevom na perách povedať "Gratulujem". A v ten istý deň som mu poslala SMS-ku "Sťahujem sa, zbohom."
Nič viac nič menej. Vypla som si telefón vybrala SIM-kartu a schovala ju.
Nikdy som nemala odvahu pozrieť sa, čo alebo skôr či, mi niečo napísal...
Márne som chcela zabudnúť, nešlo to. Stále som videla tie krídla pred svojimi očami ako lietajú po nočnej oblohe.
Som blázon? Bolí to...naozaj to strašne bolí, no aj napriek tomu dúfam, že sú šťastný.
Dúfam že on je šťastný...
****
Dnes len sedím na parapete a rozmýšľam. Už to bol rok. Zmenilo sa niečo? ...Vytiahnem onú SIM-kartu, vložím do telefónu. Ten o chvíľu zazvoní a ja vidím SMS-ku poslanú dávno, otvorím a čítam:
Aj cez svoju bolesť, ktorú prežívaš je mi ľúto, že odchádzaš. Bol som tvojím anjelom strážnym a napriek tomu ďakujem ja tebe... To, že môžem byť s ňou je len tvoja zásluha. No tým, že ti spôsobujem bolesť vzdávam sa svojho postu ako tvoj strážny anjel. Vďaka a odpusť. Tak na toto som čakala celý rok?! Ja hlúpa...Usmiala som sa nad sebou a moje slzy sa znovu nekontrolovateľne rozprúdili po mojej tvári. Budem niekedy schopná zabudnúť?
Na akú hlúposť som čakala toľkú dobu? Som ja ale hlúpa. Nikdy nezabudnem na tie krídla, na ten smiech....
A slzy sa mi znovu nekontrolovateľne valia po tvári...znovu.
....mojím osudom je žiť v bolesti, zdá sa.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
majo16
11. 5.mája 2011 20:03
aké emotívne ale peknéé
Napíš svoj komentár