Teplé pochmúrne popoludnie jesene.
Každý jeden strom dáva zbohom svojej korune.
Mám pocit akoby nastala listová búrka.
Uvedomujem si to len ja?
Nik iný už neregistruje pád tých suchých, krehkých bytostí, kedysi sýtych a plných života?
Ich bytie je už čoskoro minulosťou, tak ako aj to moje...
Akoby som tiež bola ovplyvňovaná zmenou ročných období.
Prchanie života z mojej duše, z mojej mysle.
Uzatvára sa m oje obdobie rozkvetu.
Späť! Poterbujem sa vrátiť v čase.
Nezmierim sa s tým, že moja sladká euforia už odkvitla.
Nedokážem sa s tým vyrovnať.
Zároveň nenachádzam dostatok síl, energiu na jej hľadanie, prísť na príčinu jej nedostatku.
Duša je krehká ale hojiteľná.
Toto naštrbenie však regeneráciu ešte nezačalo.
Med alebo čosi podobne sladké,
polejem si ním rany, zlomeniny srdca.
Snáď ešte vydržím, ešte nieje neskoro, nikdy nieje!
...aspoň tak hovorí ľudstvo...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár