Ani neviem, prečo tu vlastne píšem... vlastne viem - potrebujem sa niekomu vyrozprávať, podeliť sa s niekym o pocity, ktoré ak budem ešte chvíľku v sebe dusiť, tak ma zvnútra roztrhnú... lenže bohužial, nemám komu. Mám chuť to vykričať do celého sveta, vybehnúť v tejto odpornej zime na ulici a vrieskať z plných pľúc, tajne dúfajúc, že ma niekto začuje, kedže na našej ulici po zotmení nenájdete ani nohu. Nečakám, že mi tu niekto pomôže, alebo že sa to niekomu bude chcieť vôbec čítať a riešiť problémy niekoho, koho vôbec nepozná a ktoré by sa mu popri ostatných problémoch zdali úplne banálne... Proste sa len chcem "vyrozprávať".
Nepoznám horší pocit, ako keď vás sklame osoba, ktorej dôverujete. O to horší ten pocit je, ak tých osôb je viacej. A ešte horší, ak vám tie osoby sú (boli?) veľmi blízke. A najhorší, keď dokonca patria (patrili?) medzi tých najbližších... Viem, na vine nie sú ony. Vinný som len a len ja, so svojou dôverou k ľuďom, ktorí ma už sklamali, so svojou hlúpou schopnosťou donekonečna odpúšťať, so svojou oddanosťou ľuďom, ktorí ma zrejme majú úplne na háku. Som typ človeka, ktorý je schopný spraviť pre svojich priateľov absolútne maximum, všetko, čo je v jeho silách a dokonca sa pokúsiť aj o to, čo nie je. Ktorý by sa v živote neobrátil priateľovi chrbtom, ktorý by priateľovi v živote neklamal... a zrejme preto očakávam to isté aj od ostatných. Viem, hlúpe...
Múdra veta hovorí: "Človek sa učí na vlastných chybách." Prečo ja sa nikdy nepoučím? Prečo ja urobím tú istú chyba stále a stále dokola? Som zrejme maximálne naivný, hlúpy a neviem čo všetko ešte... Je pre mňa ťažšie si o niekom zmeniť mienku k lepšiemu, ak je tá mienka veľmi zlá. O to ťažšie je ju zmeniť k horšiemu o človeku, o ktorom mám mienku veľmi dobrú, ktorá považujem za kamaráta, či dokonca priateľa. "Dobre, bola to chyba, každý robí chyby..." "Možno mal zlý deň..." "Možno to nechcel urobiť," donekonečna si naivne namýšľam...
Tie osoby už nechcem vidieť, skončili u mňa na plnej čiare, nemám už s nimi čo riešiť, nemám si už s nimi čo povedať... No viem, že ak sa mnou prídu s ospravedlnením, odpustím im. Viem, hlúpe...
Vonku je strašná zima a rovnaký chlad cítim momentálne aj vo svojom vnútri. Na posteli mám nakopené veci, ktoré sa mi treba na zajtra učiť do školy, no viem, že sa do toho ani nepozriem - jednak preto, lebo sa mi nechce, lebo som strašne lenivý, preto, že som unavený a preto, že začínam upadať do depresie. Do depresie kvôli ľuďom, ktorí za to zrejme vôbec nestoja...
Ďalšia múdra veta hovorí: "Každý pád na hubu, každé sklamanie nás posilní a posunie v našom živote o krok ďalej." Tak dúfam, že to takto bude aj v mojom prípade...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
prvy blog? no velmi dobry...
obsahovo tomu nemam co vytknut...dobre napisane...
len snad medzeri a odstavce koli lepsej citatelnosti
obsahovo tomu nemam co vytknut...dobre napisane...
len snad medzeri a odstavce koli lepsej citatelnosti
Napíš svoj komentár
nieje hanba spadnut, ale pridlho lezat!