Zrazu som začula tlmený hlas odkiaľsi zdiaľky no nevenovala som mu veľkú pozornosť, lebo moja fantázia si zo mňa často robila takéto žarty, a čítala som ďalej. No zvuky sa ozývali stále častejšie a hlasnejšie, akoby to vychádzalo priamo spoza mňa. Intuitívne som sa pozrela za seba, no nič. Akoby sa to všetko stratilo, keď som sa otočila. No keď som sa opäť ponorila do čítania, ozvalo sa to zas. Volalo:"-Lizy, Lizy, LIZY!!! Vráť sa! Poď sem k nám. Odíď so mnou tam, odkiaľ pochádzaš. Tam kde PATRÍŠ"! Tie slová ma zmiatli no túžba vedieť kto to vraví premohla aj strach ktorí vo mne narastal. Pozrela som sa teda von z okna na hladinu jazera. A stála tam ona.
Bola to krásna bytosť. Útla postava neznámej známej sa vynímala v tesných čiernych šatách so saténovou mašľou. Jej tieň sa odrážal v mesačnom svite. Hebké čierne vlasy sťa perie havrana jej poletovali okolo hlavy tak silne, akoby sa blížila strašná búrka, no nikde sa ani lístok nepohol. Črty jej tváre boli nadpozemsky krásne a pravidelné. Mala krásne modré oči, ktorých pohľad sa vpíjal do mojich aj keď sme boli od seba ďaleko a pery veľké a plné, sýtočervenej farby. Slová z jej úst ma hypnotizovali tak silno, ako aj jej oči."Lizy. LIzy poď so mnou do našej krajiny. Tam, kde je všetko dovolené. Kde nie je rozdiel medzi snom a skutočnosťou. Tam, kde pravidlá strácajú zmysel. Tam, kam môžu vojsť len vyvolený. A ty si jednou z nich. Jednou z nás".
Nechápala som to. Nevedela som čo mám robiť. nebola som si istá či mám ísť a či nie. Ale jedným som si bola istá na sto percent. Ten hlas som už niekde počula. Áno. Už viem. Bol to ten hlas, ktorý sa mi v hlave ozýval často. Bol to hlas môjho blúznenia. Hlas, ktorý som počúvala každú noc, od mojich 15-tich narodenín.
V ten deň bol spln, a to ešte viac nahlodávalo moje racionálne zmýšľanie. Takže zase raz zvíťazila zvedavosť nad zdravým rozumom. Tak som si vzala kabát a vyšla z izby. potichu som prešla okolo kuchyne, keď na mňa zavolala babička:" Líza, kam ideš? " "Nemôžem zaspať, idem sa poprechádzať". "A kde ak smiem vedieť"? "K jazeru". "K jazeru? A na čo"? "Predsa som ti povedala že nemôžem zaspať"? "Aha". Odišla som a potichučky privrela dvere. Prešla som len pár krôčikov, keď som započula tichý vzlykot babky: "Prečo ona? Prečo Lizy? Prečo sa história opakuje? Už ju viac neuvidíme, ako aj našu dcéru. Pohltí ju jazero." "To bude dobré. Neboj. Vieš že musí splniť svoje poslanie a my tomu nijako nezabránime." počula som, ako ju utešoval dedko. "Ale prečo? Prečo práve ona? Prečo nie hocikto iný z dediny?" "Sama dobre vieš prečo".
"Takže nie som jediná. Aj moja mama to zažila. Aj moju mamu vábil hlas neznámej panej do hlbín jazera. Takže nezomrela pri autonehode. Klamali mi. Klamali". Rozbehla som sa v plnej rýchlosti k jazeru a zastala som až pred tým človekom, ak sa tak dala nazvať, no to čím je som zistila až neskôr. Keď som bola od nej takmer 3 metre, zastala som. Prvý krát za túto noc sa ma zmocnil naozajstný strach. Pery sa mi chveli. Po čele mi stekal ľadový pot. Po celom tele sa mi postupne rozliezala husia koža. "Mám, či nemám. Ísť, či neísť"."POĎ, UŽ JE ČAS." ozvala sa.
V tej chvíli som si spomenula na svoju milovanú babičku a dedka. "Čo budú bez mňa robiť. Ako sa o seba postarajú?" "Nezabúdaj je to tvoje poslanie." zopakovala pani slová môjho starého otca. "Musíš ísť. Neostáva ti nič iné. Poď, a uvidíš svoju matku". To ma dokonale presvedčilo. "Kadiaľ teraz"? "Rovno". "Ako rovno? Veď tu most končí. Niet žiadnej cesty vpred." "Skoč!" Vodu som odmalička nemala rada a pri pomyslení, že mám do takej hlbokej vody skočiť my prišlo zle. "Ale veď ja neviem plávať." "SKÁČ! Brána sa pomaly, ale isto zatvára." Zavrela som teda oči, a skočila.
To be continued
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
colorful
6. 11.novembra 2010 19:09
Moja 1 poviedka v živote. Dúfam, že sa chytí.
Napíš svoj komentár