Z posledných síl som sa vydala hľadať niekoho s kolegov, ktorí majú auto, aby ma odviezli do hotela aj s mojím nevládnym dopravným prostriedkom. Nenašla som nikoho, čo som aj v kútiku duše predpokladala,lebo pauzu mali všetci a určite by ju netrávili v strešných izbách, nápadne sa v tomto počasí ponášajúcimi na domáce sauny.
Čas sa míňal a ja som musela pristúpiť k nechcenému kroku. Priala som si v tej chvíli aby ma radšej zrazila auto, aby ma trafil šľak. Hocičo, len nie to slnko a prechádzka. Nič zo spomínaného sa neudialo takže som sa vybrala zdolať moju púť. Asi v polovici cesty som už mala obavy z nepríjemnej púšte, ktorá sa mi pomaly vytvárala v ústach. V zúfalstve ma napadlo aj to, že si pôjdem glgnúť trochu z jazera.
Ale predstava ľudí tajne cikajúcich pod vodnú hladinu opätovne zmenila môj názor.
V hlave som si plánovala ako si pôjdem dať hneď z úvodu slovnú prestrelku so šéfom šéfov. Predstavovala som si náš dialóg a to ako mi padá ospravedlňujúc sa s pohárom vody k nohám.
Zvládla som to a pomaly sa plaziac hore do mojej izby som upustila od mojich úvah.
Zomrela som vo vlastnom tele. ,,Voda, voda, voda´´ kričalo telo keď som ho dopravila do kúpeľne.
Osprchovala som sa, napila, našla peňaženku v čiernej diere hovorovo tiež nazývanej úplne iný kufor v ktorom máš zbalené veci ty trapka.
Ostávala mi asi hodina času, počas ktorého som si musela vybaviť nový bicykel a zas sa odpraviť preč. Myslela som, že to bude hračka. Ale myslieť je čo?
Šéfka (Manželka šéfa všetkých šéfov) sa išla pretrhnúť od roboty, ale má dobré srdiečko.
Keď som sa jej spýtala, či má veľmi veľa práce, hneď povedala ÁNO!
V okamihu sa však pýta ,, Teda, nie, čo potrebuješ´´
Opísala som jej celú story s defektom, so šéfom opravárom a na záver oznámila, že potrebujem nový bicykel a čo možno najskôr lebo sa ponáhľam späť do práce.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár