Elektronický denníček

Rýchlo prebehnem izbou, aby si naši nevšimli, aká som ubolená. Ešte by sa vypytovali, čo sa mi stalo a prečo plačem a ja nemám najmenšiu chuť rozprávať im o tom, ako sa mi zrútil svet. Naviac, keby som im povedala, že Filip si našiel inú, jediná odpoveď by bola : „Veď sme ti to vraveli, ten chlapec sa nám od začiatku nezdal. Keby si poslúchala rodičov, ale ty nieee ..“ No tak takýmto kecom sa radšej vyhnem. Namiesto toho sa zavriem v izbe, aby to vyzeralo ak, že niečo robím a zapnem si notebook, ktorí som dostala od našich pred mesiacom k narodeninám. Prinajhoršom sa vyhovorím na to, že píšem referát. Je samozrejmé, že ma ani nehne sa trápiť s informáciami o Panamskom prieplave, ktorý opäť preberáme na zemiaku, namiesto toho vleziem sa chat. I keď sa snažím pokecať s nejakými dvomi chalanmi, veľmi rýchlo ma to prestane baviť. Hlavou mi stále víri obrázok môjho miláčika, ako sa vášnivo bozkáva s tou štetkou z gymplu. Spomeniem si na to, že som niekde čítala, že keď má človek depku, mal si buď dlho mlátiť hlavu o stenu, alebo o tom napísať. Letmo sa pozriem na stenu polepenú plagátmi môjho obľúbenca Orlanda Blooma a len sa uškrniem. Tak mlátiť hlavou do tohto krásne elfa Legolasa sa mi rozhodne nechce. Namiesto toho zatvorím internet a otvorím si Word. No hej, ale čo napísať? I keď zo začiatku váham, za chvíľu sa mi už všetkých desať prstov rýchlo peháňa po klávesnici.
____________________________________________________________________
Moje najväčšie obavy sa naplnili! Je to odporný podrazák! A ja hlúpa som si myslela, že som konečne našla toho pravého! Trt makový! Stačia veľké kozy a vlasy po pás a už ho niet. A naviac zo mňa celú tú dobu robil blbca a tvrdil mi, že ma miluje. Keby mi Lenka nebola otvorila oči, asi by som sa dozvedela ako posledná, že ma podvádza s tou hnusnou Gitou či Ritou či jak sa to tá jeho frajerka vlastne volá. Keby som ho aspoň nemala tak rada. A to som plánovala, ako spolu strávime víkend , ako pôjdeme k nemu na chatu ... Čo budem teraz robiť? Asi mi pukne srdce, keď si predstavím, že ho budem stretávať, ako sa s ňou drží za ruku.
____________________________________________________________________
Dvere do izby sa zrazu otvoria a ja od ľaku až podskočím. Rýchlo si z tváre utriem slzy a otvorím nový súbor, aby mamka, ktorá práve vošla, nevidela, čo tu stváram.
„Dani, koľko chceš knedlíkov k paradajkovej omáčke?“ zaskočí ma pre ňu veľmi dôležitou otázkou. Tak ja tu práve uvažujem nad tým, či mám spáchať vraždu alebo nebodaj samovraždu a ona sa ma spýta, koľko chcem knedlíkov!
„Dva,“ zavrčím, aby som sa jej zbavila.
„Dva ? No to snáď nie! Dám ti aspoň štyri. A už to vypni a poď jesť.“ Nemá zmysel s ňou rozoberať, prečo sa pýta, koľko knedlíkov chcem, keď mi tak či tak vždy naloží tak, ako chce ona. Tak radšej uložím svoj “elektronický denníček“, vypnem notebook a idem sa opláchnuť do kúpeľne, aby som aspoň trošku upokojila svoje napuchnuté červené oči a nevyzerala pri stole ako angorský zajac.

Na druhý deň v škole sa správam, akoby ma prešiel parný valec. Lenka sa ku mne správa ako k porcelánovej bábike a už mi lezie na nervy, keď sa ma trikrát počas hodiny pýta, čo som v poriadku. Nakoniec sa rozhodne, že ma jednoducho musí rozveseliť, a tak ma po škole vezme do cukrárne a objedná mi obrovský kopec zmrzliny s čokoládovou polevou a šľahačkou navrchu.
„Chceš ma zabiť?“ krútim hlavou nad tou kalorickou bombou.
„Chcem, aby si si obalila nervy,“ vysvetlí mi.
„Ty si myslíš, že ich mám obalené málo ?“ plesnem sa po stehnách a dodám : „O chvíľku sa začne plavková sezóna a ja budem vyzerať ako slon napchatý v neoprene.“ Lenku svojím prirovnaním pobavím natoľko, že vyprskne smiechom tak, že na stôl doletí pol sústa jej zmrzliny. „Ty si prasa,“ skonštatujem, nič menej sa musím tiež rozrehotať. Je fakt, že na tom obaľovaní nervov niečo bude, pretože keď sa po dvoch hodinách, keď do seba natlačíme ešte napolitánky a dva venčeky, vykotúľame von, správame sa tak, že sa za nami ostatní ľudia otáčajú.
Namiesto vysnívaného víkendu s Filipom sa rozhodnem ísť s rodičmi k babičke na dedinu. Lepšie, ako sedieť v prázdnom byte, čumieť z okna a myslieť na to, ako sa môj chrobáčik niekde váľa s tou krásavicou – to by som sa asi zbláznila ! Pomaly si začínam do vaku baliť oblečenie, kefku na zuby, nesmiem zabudnúť na hrebeň ... „Tú túúú túúú, “ preruší ma zvonenie môjho mobilu a mne sa na chvíľu zastaví srdce. Určite Filip! Teraz mi povie, že urobil chybu a že miluje len mňa a ... Moje nadšenie rýchlo ochabne, keď dobehnem k mobilu a zistím, že prichádzajúci hovor nie je od Filipa ale od Lenky.
„No čau,“ pozdravím ju bez toho, aby som sa snažila skryť sklamanie v hlase.
„Ahoj, Danielka,“ osloví ma a ja zbystrím pozornosť. Menom Danielka ma nazýva, len keď niečo vyvedie alebo keď niečo potrebuje. „Ja by som mala na teba takú malú prosbičku,“ pokračuje a ja sa len pousmejem. Za tých niekoľko rokov, čo sa spolu kamarátime, ju mám dobre prekuknutú.
„Čo chceš, otrava?“ opýtam sa . Lezie to z nej ako z chlpatej deky.
„Teraz som zistila, že mi nefunguje počítač. Myslela som si, že je to nejaká blbosť, tak to brat odnieslo do opravy a tam mu povedali, že to spravia najskôr v utorok.“
„Vykokci sa !“ snažím sa kamarátku urýchliť. Mama mi už totiž naznačuje, že by sme mali ísť.
„No, takže, strašný prúser. Mám totiž v pondelok odovzdať tú úlohu z výpočtovej a ...“
„... ešte si na o to ani očkom nezavadila,“ doplním ju. Veď vravím, že ju mám dokonale prečítanú.
„Tak nejak,“ prizná sa. „Ja som to chcela spraviť teraz cez víkend, lenže keď sa mi dodžubkal comp ...“
„Dobreee, požičiam ti notebook,“ odpoviem na otázku, ktorú ešte nestačila vypovedať. Akú inú prosbičku by na mňa mohla mať, že? „ Ja som to už odovzdala v stredu, takže bez problémov.“ Pretože Lenka býva v bloku oproti nám, je u nás ako na koni. Požičiam jej teda notebook a už sa spoločne s našimi pakujem z bytu, aby sme k babičke stihli dôjsť čo najskôr.
Kvietky kvitnú, slniečko svieti, vtáčiky spievajú. Jednoducho vo vzduchu visí jar. Tak nejak by to napísal básnik. Ja mám celkom odlišný názor. Podľa mňa kvety hnusne smrdia, slniečko nechutne páli a vtáky vreštia tak, že ma zobudia už o šiestej ráno. Samozrejme sa nedám tými malými upískanými tyranmi odradiť od sladkého spánku, a tak si prehodím vankúš cez hlavu a vychrapkávam si až do jedenástej. Víkend u babičky je presne to, čo som potrebovala. Nechávam sa rozmaznávať, oddýchnem si a prevetrám hlavu na prechádzkach s psíkom Andym. Je to taká čistá rasa z ulice, ale je strašne roztomilý a hravý. Tiež by som chcela psa, ale naši mi ho nechcú kúpiť. Zviera vraj do bytu nepatrí. Ale s takým chlpáčom by mi hneď bolo veselšie. Som totiž jedináčik a občas sa doma dosť nudím. V nedeľu večer, keď s autom naloženým vajíčkami a domácimi koláčikmi odchádzame späť do Košíc, som už skoro v pohode. Filip mi môže vyliezť na hrb! Zaslúžim si niekoho lepšieho, kto ma bude mať rád. Po svete behá toľko chalanov, to by v tom musel byť čert, aby som si žiadneho nenašla.

„Ďakujem veľmiiii pekne, si poklad,“ vracia mi Lenka v pondelok notebook a dobreže mi nebozkáva ruky.
„Stihla si to?“ opýtam sa nedôverčivo, pretože vytváranie osobných internetových stránok pomocou poznámkového blogu je ťažké. Ja som na tom pracovala mesiac!
„Ale hej,“ mávne rukou a zazíva. Je jasné, že úlohe musela obetovať i časť dnešnej noci. „No a ako si sa teda mala?“ opýta sa konverzačne.
„Super, babička sa o mňa starala, akoby som bola jej vlastná,“ zasmejem sa. „A vieš na čo som prišla?“
„No to teda neviem, ale dúfam, že za to dostaneš aspoň Nobelovku.“
„Že už na Filipa kašlem,“ vysvetľujem jej svoj celovíkendový poznatok. „A že si nájdem nejakého lepšieho a krajšieho chlapca.“
„Hmm, tak za to ti asi tú cenu pána Nobela nedajú, lebo ja som na to prišla už dááávno pred tebou. Akoby som ti to nevravela, ty trubka,“ plesne ma veselo do chrbta. A aby sme len tak nekecali, rozhodneme sa s lovom na chalanov začať už dnes. Popoludní zájdeme do skejtparku , kde si zajazdíme na korčuliach a pri tej príležitosti omrkneme šrácov okolo. S dvoma z nich dokonca hodíme reč a dohodneme sa s nimi na ďalší deň.

I napriek tomu, že som sa rozhodla s Filipom skončiť raz a navždy, prepadne ma večer depka. Vybavím si jeho tvár a bozky, ktorými ma zasypával, a slzy mi zase začnú tiecť po tvári. Poviem si, že z tohto stiesneného pocitu sa opäť “vypíšem“ a zapnem notebook a otvorím si svoj elektronický denníček, ako som pomenovala súbor, do ktorého som písala minulý týždeň, keď mi bolo najhoršie. To, čo uvidím, mi celkom vyrazí dych. Pod mojim textom je pripísaný ďalší text :
Ahoj Danielka,
Ja viem, že sa to nemá, ale pretože som potreboval niečo nutné urobiť na počítači a ten náš je v opravovni, požičal som si od mojej sestra tvoj notebook. No a keď som videl vo Worde ako naposledy otvorený súbor “elektronický denníček“, nedalo mi, aby som sa doňho nepozrel. Ja viem, že ma za to budeš nenávidieť, ale i tak ti chcem povedať, že si myslím, že tak krásna a správna baba ako si ty by sa nemala trápiť kvôli debilovi, ktorý dal prednosť inej. Žiadna totiž nemôže byť lepšia než ty a keď ťa nechal, tak to bola určite najväčšia chyba v jeho živote. Ja by som bol na jeho mieste šťastný, keby som ťa mohol pobozkať. Možno som blbý, že ti to takto píšem, ale nemám odvahu ti niečo podobné povedať do očí. Asi som veľmi hanblivý, alebo čo. Dúfam, že sa na mňa nehneváš.
Marek
Po prečítaní odkazu som len zalapala po dychu. Miešajú sa vo mne najrôznejšie pocity – najprv hnev, že si Lenkin brat vôbec dovolil čítať to, čo som napísala v tej najhoršej rozchodovej depke. Potom tento hnev vystrieda hanba. Preboha, musí si myslieť, že som totálny magor, keď sa zverujem počítaču. Z hanblivosti sa rýchlo stane prekvapenie – čo to tam preboha píše s tým bozkávaním? To ma chce len upokojiť, alebo to myslí vážne? Civím na monitor ako Alica v ríši divov a neviem sa z toho spamätať. Naviac, pod textom je pridané PS, v ktorom uvádza číslo svojho mobilu a k tomu odkaz, že by bol veľmi rád, keby som mu niekedy poslala SMSku. Vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť.
Na dvojité rande so skejtermi dorazíme s Lenkou trošku neskôr. No veď maľovanie a výber oblečenia zaberie veľa času. Tí dvaja už na nás čakajú na dohodnutom mieste a hneď, ako k nim dorazíme, už už sa chystajú dať na pusu na privítanie. Zrejme si nás už stihli rozdeliť – blonďák Peter s dlhšími vlasmi v čiernom tričku sa vrhne na mňa, zatiaľ čo krátkovlasý brunet s pupákom na nose a prezývkou Kiki sa snaží obliznúť moju kamošku. Obe urobíme krok dozadu, akoby sme sa dohodli. No isto, nechať si hneď strkať jazyk do úst ! Oboch náš odstup zrejme rozhodí a Kiki len poznamená: „To som netušil, že si taká netýkavka.“ Len sa na seba znechutene pozrieme, ale aj tak sa rozhodneme dať tým dvom ešte jednu šancu a tak sa necháme pozvať na kofolku. Zapadneme s nimi do jedného baru štvrtej cenovej triedy a snažíme sa udržiavať komunikáciu, čo je dosť ťažké. Tí dvaja sa totiž nevedia baviť o ničom inom než o skejte a mariške, takže už po hodine na seba s Lenkou žmurkneme a vyhovoríme sa na to, že musíme byť skoro doma.
„Teda, vás musia strážiť ako v kláštore,“ poznamená Peter. „Veď je len pol šiestej.“
„No, to je psycho!“ súhlasí Kiki.
„Naši sú veľmi prísni,“ zatvárim sa smutne.
„No a to ... ako uvidíme sa ešte niekedy, roštenky ?“
„Niekedy určite hej, rošťáci,“ prikývne Lenka a má čo robiť, aby sa nerozrehotala. Potom im nadiktujeme falošné telefónne čísla a už papáme preč. Tak toto rande bolo riadne fiasko! Na svete síce behá veľa chalanov, ale ako tak pozerám, ani jeden z nich asi nie je normálny.
S tou kritikou na pána tvorstva som to možno prehnala. Možno ten pravý na mňa naozaj niekde čaká. No a keď nad tým tak rozmýšľam, čo keď je to práve Marek? Lenke som o odkaze od jej brata zatiaľ nepovedala, aby som jej nespôsobila duševnú ujmu. To, že je do mňa Marek zabuchnutý, by nemusela rozdýchať. Vlastne, ešte ani nie je o čom rozprávať. Po dlhom odhodlávaní sa rozhodnem, že Markovi nakoniec predsa len napíšem. Síce je to od neho hnusné, že sa mi hrabal v mojom súkromí, ale na druhej strane ... Je to celkom milé, že sa takto hanbí .. A je celkom pekný. Poznáme sa už dlho a má ma rád takú, aká som ...
Vezmem do ruky mobil a ako horúci zemiak si ho prehodím do pravej dlane. Idem na MENU, vyberiem položku SPRÁVY a už mi palec pochoduje po čudlíkoch :
AHOJ MAREK! PRECITALA SOM SI TVOJ OKDAZ A MUSIM POVEDAT, ZE MA TO TROSKU NAHNEVALO. NA DRUHEJ STRANE SI MA ALE I POTESIL. DANCA
Vyplodím nakoniec neurčitú SMS a po krátkom rozmýšľaní ju odošlem na číslo, ktoré som si z počítača opísala do telefónneho zoznamu v mobile. Netrvá dlho a príde mi odpoveď :
AHOJ DANIELKA! DUFAM, ZE NIE SI VELMI NASTVANA. NEVIEM, AKO BY SOM TO ODCINIL. VELMI BY MA POTESILO, KEBY SI SA ODO MNA NAPRIKLAD NECHALA POZVAT NA VECERU.MAREK .
Poteším sa a odpíšem mu : TO BUDES MUSIE PORIADNE VYZEHLIT, SOM NEOBLOMNA AKO ZULA. TA VECERA BY MOHLA BYT DOBRY ZACIATOK. TAK KAM NA POZYVAS ?
V priebehu minúty mi príde odpoveď : ANI NEVIES, AKU MAM RADOST. CO BY SI POVEDALA, KEBY SOM TA VZAL ZAJTRA NA VYHLIADKU ? VARIA TAM SKVELE. UZ TERAZ SA VELMI TESIM !!!
Na luxusnú reštauráciu “Na vyhliadke“ nemám čo namietnuť. Napíšem Markovi, že sa zajtra stretneme o siedmej na námestí a s celkom dobrým pocitom na duši sa zababuším do perinky.

„Nenapínaj ma! S kým máš to rande?“ vyzvedá Lenka. To som teda urobila peknú blbosť, že som sa jej zverila s večerným plánom. Meno chlapca, s ktorým sa večer chystám von, som jej samozrejme neprezradila.
„Vydrž. Keď to dobre dopadne, tak sa to určite čoskoro dozvieš,“ napínam ju.
„Tak si to nechaj pre seba!“ vyplazí na mňa nahnevane jazyk. Viem ale, že to nemyslí vážne.
„No a namaľuješ ma?“ vrátim sa k pôvodnej téme.
„Keď mi nepovieš, s kým ideš, tak teda neviem,“ hrá sa na urazenú. Nakoniec si nechá povedať a zatiahnem ju ku nám domov, kde mi pomocou rôznych machlítok vytvorí na tvári celkom niečo celkom pekné, čo mi zvýrazní zvyčajne mdlý ksichtík a pomôže mi vybrať oblečenie. Pri odchode sa zo mňa snaží ešte poslednýkrát vymámiť meno toho princa, ale keď ani teraz nepochodí, nechá to tak a s vrtením hlavy odkráča domov.

Marek už na námestí prešľapuje a hneď, keď k nemu podídem, tak namiesto toho, aby sa na mňa vrhol, ako skejťák Peter, dá mi maličkú keramickú lienku. Musím povedať, že ma tým prekvapil a zároveň potešil. Vyrazíme spolu k zaparkovanému autu, ktoré si požičal od rodičov, a odídeme za mesto, aby sme si Na vyhliadke objednali chutnú večeru. Vôbec neviem, ako o sebe ten chalan mohol napísať, že je hanblivý. Zo začiatku tak možno pôsobí, ale po polhodine musím skonštatovať, že strelenejšieho chalana som snáď ešte nevidela. A pritom je strašne milý a ... Vždy som ho brala ako Lenkinho staršieho otravného brata, ale zrazu vidím, že vôbec nie je otravný a že je veľmi super. Krásny večer zavŕšime prechádzkou v parku, kde u rozvoniava jar. Zrazu si uvedomím , že ten mesiačik krásne svieti a tie cvrčky úžasne cvrlikajú a tie kvietky navôkol strčia do vrecka všetky drahé parfémy sveta. Na rozlúčku mi dá Marek nesmelú pusu a mne je úžasne. Také zamatové pery nemal ani Filip. Keď sa konečne o jedenástej večer dostanem domov a ľahnem si do postele, stále na ten krásny bozk musím myslieť. Zaspať sa mi nedarí a tak si zapnem notebook, aby som si do svojho elektronického denníčku zapísala ďalšiu “pociťovku“. Tentokrát vôbec nie je depresívna, práve naopak. A keď mi ešte od Marka príde SMS na dobrú noc, nemám ďaleko od toho, aby som sa rozplynula.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu