Krutá lož skál

Mám strach.
Strach ,že nezvládnem boj s týmto svetom.
Obavy ,ktoré ma zožierajú deň čo deň.
Mám jediné svetlo v diaľke ,
Intenzívne ho cítim ale nevidím,
pretože ma oslepila samota vekov.
Nechcem bojovať s ľuďmi.
Aj tak nevyhrám. Je ich priveľa a sú zlí.
Jediný boj ,ktorý môžem vyhrať je boj ,ktorý vediem so sebou.
Myšlienky sa bijú navzájom, nedokážem urobiť ani jednoduché rozhodnutie.
Strácam sa, sám v sebe, a lano už uzrelo konca.
Padám, už ma nič neistí .Dno tejto priepasti bude mojím vykúpením .
Sloboda duše bude nájdená na skalách ,ktoré usmrtia moje telo.
Telo ,čo už dávno stratilo dušu.
Dušu, ktorá sa už nevráti späť na svoje miesto.
Všetci sa s úsmevom prizerajú na môj pád,
ich srdce sa napĺňa smútkom,
smútkom z toho ,že už nebudú mať koho trýzniť.
Všetky moje slová sa rozplynú v čase, ostanú navždy nevypočuté.
Nik nechcel počuť môj príbeh ,nikoho nezaujímal,
Môj osud sa naplnil, ostáva mi pár pohľadov.
Je mi súdené ešte uzrieť svetlo?
Temnota ma naplnila ,zaliala moje srdce,
Posledných pár úderov, už ho nebudem viac trápiť.
Ďakujem ,že si pre mňa bilo, tieň vrhol na teba tento svet.
Bojíš sa.Zastav! Prosím ,neuzri so mnou dno .Už len pár metrov.
Už vás vidím priateľky skaly, môj osud je na vašich hranách.
Ukončite moje trápenie rýchlo. Ja vás zalejem teplou krvou,
čo uhasí váš smäd po smrti.

Prišlo to rýchlo. Už necítim nič.
Duša sa už nepozerá ani z diaľky,
Mala strach ostať vo mne. Už nič nebolí,
nič ma zvnútra nepožiera. Som voľný.
A predsa navždy pripútaný ku skalám.
Skaly oklamali ste ma, veril som vám. Vaše sľuby boli klamstvami.
Necítim nič.
Chvíľkový pocit slobody oslepil moje oči.
Čo som to získal? NIČ.
Práve to nič, čo vo mne ostalo navždy.
Bola chyba nechať sa zviesť myšlienkou o oslobodení.
Lož, krutá lož.
Teraz navždy ostanem s vami ,skaly moje.
Boj ,ktorý som predčasne ukončil.
Prečo?
Lano nebolo až také krátke ako sa zdalo.
Tma ,bdiem, bez duše, mŕtvy.
Iba ja a skaly. Koľko ľudí ste už takto oklamali, priateľky skaly?
Smrť nie je vykúpením ako by sa zdalo. Vrátiť tak čas.
Chytiť sa lana, nemusieť uzrieť jej dno...Dno ,mojej priepasti.
Ísť za svetlom, ktoré pre mňa svieti, to bolo mojím plánom, odkedy som ho prvý raz uvidel.
Je blízko, až príliš, večná škoda. Ako rád by som sa vrátil. Neodísť z bojiska a prehrať je oveľa vznešenejšie ako sa predčasne vzdať.
Čo ak ma čakalo víťazstvo? Ja hlupák. Mal som sa viac snažiť. Je prineskoro.
Ako mám odkázať ostatným ? Ako im mám povedať ,že nikdy nie je neskoro?
Lano je vždy dosť dlhé, vždy dosť silné, aby si sa po ňom vyšplhal nahor, na bojisko.
Ja som jednou bitkou prehral celú vojnu.
Teraz sám iba so skalami ,dúfam ,že moje svetlo počulo moje myšlienky a šíri ich ďalej.
Svetlo, ktorého som sa tak rýchlo vzdal, pre lož skál , ktoré ma neoslobodili, ale navždy pripútali k sebe, už ma nikdy nepustia. Veľká chyba, ktorú som spravil, ma bude trápiť na veky.
Život mohol byť taký krásny. Zahodil som ho. Plačem. Svetlo kde si?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu