Všetko malo byť inak.
Môžem za to ja .
Môžeš za to ty.
Človek s ktorým som chcela stráviť svoj život. Na otázku vezmeš si ma odpovedať áno. Postarať sa . V dobrých aj zlých časoch stáť pri človeku ktorého ľúbim. Keď padneš na kolená postaviť ta a pomôcť ti všetko prekonať. Nemôžem ti dať všetko na svete ale môžem ti darovať celý môj svet Každý kúsok mojej duše aj tela. Len treba chcieť a mať záujem o to čo ti ponúkam. Môžem celý večer sedieť a rozprávať ti rozprávky. Variť ti . Žehliť ti. V posteli sa hrať na bohyňu. Všetko môžem.
Ale strach mi zviazal ruky. Ukradol mi sny. Drží ma v pasci a ja len tápam a snažím sa vymaniť z pod jeho moci. Asi potrebujem len počuť že všetko bude fajn. Potrebujem nejakú istotu. Nejaký oporný bod niečo čo by mi pomohlo sa nebáť že o teba kvôli práci a iným veciam prídem. Verím ti najviac ako to dokážem a to som si myslela že už to nedokážem vôbec. No našla som to v sebe . Nie je toho moc ale je to moje maximum. Možno preto že ta tak ľúbim som to dokázala no ešte stále potrebujem nejaké povzbudenie niečo čo mi dokáže že to nie je chyba a že to čo robím je správne.Poprosila by som o pomoc ale dúfam že to vidíš .... Že vidíš ako moc ta ľúbim. No povedz vidíš to ? Si si toho vedomí ? Vedomí toho, že toto medzi nami nie je len tak . Keď mi je smutno prečítam si vždy to čo si mi písal,ten dlhý list( email) kde bolo napísané : Neverím, že to čo medzi nami je je niečo obyčajné, na to sa poznáme príliš dobre a príliš dlho a to že na seba myslíme aj keď nie sme spolu znamená, že je to niečo oveľa viac, nikdy predtým by som nič také nepovedal, ale verím že je to osud, že k sebe patríme, skrátka v tebe vidím osobu s ktorou chcem byť stále a ty to vieš..
Zabúdajú ľudia na takéto veci ? Menia sa ich priority a pocity tak rýchlo ?
Prečítala som si všetko čo si mi písal v tom období . Sedím a stekajú mi slzy. Je to štastie keď človek má niekoho kto ho má až tak rád. Štastná že ta mám som už dlho .A preto nevymýšlam a nerobím hlúposti. Ani jedna hlúposť ktorú som spravila nebola taká že by ti mohla ublížiť. Lebo ty si bol a si moje svetlo v lampáši ktoré nedovolím nikomu len tak sfúknuť. Ak chceš zhasnúť musíš prirodzene tlmiť svoj plameň a odísť. Držím ta v náručí a chránim si ten lampáš aby som mu neublížila svojim dychom a aby sa nikto nesnažil mi ho zobrať. A aj keby si odišiel svetielko z teba bude navždy v mojom srdci a očiach.
Nech sa ti darí nech si kde si , a s kým si
Buď šťastný, svetielko na mojej ceste
DĽT ♥
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár