Nikto nevie ako moc to bolí , nechcem sa nikomu sťažovať ani nikomu hovoriť ako mi je. Za prvé neviem komu už môžem veriť a za druhé každý ma svojho trápenia plnú hlavu.
A tak si žijem neplačem len to prežívam vnútri a snažím sa zabúdať nato ako mi niekt. ľudia ublížili alebo ubližujú , a skúšam zabudnúť ako som ublížila ja.
Najhoršie však je že je to tu stále vomne sú slová okamžiky pocity na kt. nikdy nezabudnem.
Stále to len v sebe dusím , a dusím a dusím.A keď už fakt nemôžem a som hlavne sama sadnem si k počítaču pustím si hudbu , hlavu skloním nad stôl a plačem.
Nad osudom? Nadtým ako sa trápim lebo som prišla o najlepších kamarátov ..ale hlavne onu ... ktorá zjavne nestojí omňa...
Sklamanie bolí viac ako čokolvek iné...som sklamaná ...možno aj zo seba samej ...ale áno priznám si to...
Cítim sa tak sama každý deň každé poobedie... je tu len on...kt. však ako mám niekedy pocit sú prednejšie všetky veci naokolo ...jeho hra... hlavne tá je skôr ako ja...
Je ťažké každý večer sedieť za počítačom sama ...s nikým si nepísať ...ale je to ľahšie ako tu nesedieť a robiť niečo iné pričom sa dá viac myslieť a rozmýšlať otom že vlastne pre nikoho už niesom tým svetlom života čo kedysi...už ma nikto neobíme keď mi je smutno
Isto mi toto obdobie dalo veľa ... zmenila som sa,síce len troška ale zmenila, menej si veci pripúšťam som utiahnutejšia a keď sa trápim nedávam to moc nasebe znať...
naučila som že : Nesťažujte sa a nehovorte stále o svojich problémoch - 80 percent ľudí to nezaujíma a 20 percent si myslí, že si to zaslúžite.
Je to čistá pravda a dusiť všetko v sebe nieje až také zložité na prvý pohľad i keď popravde dosť ubíjajúce...
Učím sa držať tú svoju nevymáchanú papulku ktorá vždy povie to čo si myslí na uzde...a nechať si to čo si myslím preseba ...aj keď niekedy by som si rada dupla povedala ako to chcem ako sa mi niečo nepáči ...ale potom si spomeniem kolko krát mi už táto moja vlastnosť narobila problémy a skazila mi den...a preto poslušne mlčím a nechám si svoje niekedy bolestivé poznámky v svojej hlave.
Nemám ani odvahu povedať že potrebujem niekoho kto by primne stál... a pochopil ako mi je... objal ma ..bol moj priatel a snažil sa aby som bola šťastná... možno konečne niekoho pre koho by som znamenala všetko... kto by ma lúbil takú aká som...čož oto on by namne zbožnoval každú chybičku a dokazoval by mi že som prenho tá naj a že žiadna iná prenho nikdy nebude nič znamenať....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
2. Prečo tie preplakané večery? Zdvihni telefón a sprav radosť niekomu, kto sa možno cíti rovnako sám. Čo môžeš stratiť?
3. Jeden človek mi raz povedal: "Nech sa deje čokoľvek, nikdy sa neľutuj." Vtedy som to bral ako blbosť, postupom času zisťujem, že mal pravdu...
4. "80 percent ľudí to nezaujíma a 20 percent si myslí, že si to zaslúžite." by som skôr upravil na 80+19+1. Vždy tu je niekto, komu na tebe záleží a kto uprednostní tvoje problémy pred svojimi vlastnými. Len to možno nevidíš cez prehnanú sebaľútosť..