Zakopla som o predposledný schod. ,,Doriti!" zanadávala som. Stane sa mi to skoro vždy. O to častejsie, keď mám oči plné sĺz a nevidím, kde stúpam.
Konečne som prišla k dverám. Moje srdce búšilo tak silno, že to musela počuť aj huchá osemdesiatročná suseda na prvom poschodí. Sťažka som preglgla a nahmatala v zadnom vrecku na teplákoch kľúče. Chcela som otvoriť, no s trasúcimi sa rukami to ide len veľmi ťažko.
Bála som sa. Čo ak tam je?
Po pätminútovom boji, keď som to už skoro vzdala, sa mi nejakým zázrakom podarilo trafiť do zámky na mojich bezpečnostných dverách, dvakrát som otočila kľúčom a vpadla som dnu.
Načo vlastne zamykám?
Kabelku som odhodila za dvere a skopla z nôh staré tenisky Adidas. A potom bolo ticho.
Chvíľu som si myslela, že tu azda nebude. Že som v byte úplne sama. No zrazu sa v prítmí predsiene objavila vysoká postava.
Bol to on.
Neviem, ako dlho to už je takto. Neviem, či ho môžem udať na polícii, pretože vôbec netuším, ako sa sem dostal. Dokáže tu vojsť sám, alebo ho sem zakaždým pustím? Má kľúče?
Neviem.
Z uplynulých dní si toho veľa nepamätám. Neviem, či je to z nadmerného množstva alkoholu, ktorý pijem prakticky stále, alebo z hlbokej depresie. Možno z oboch naraz. Viem len toľko, že každé ráno sa zobudím- či už natiahnutá pred kuchynskou linkou, napoly ležím v mojom starom hojdacom kresle v obývačke alebo čupím v kúpeľni s hlavou v záchode obklopená zápachom vlastných vývratkov- vždy mám okno a nemôžem si spomenúť takmer na nič.
,,Ahoj. Vyzeráš vyčerpane, ale za to ako vždy nádherne," povedal a zozadu ma obopol jeho svalnatými rukami okolo pása. ,,Čo tak sa trochu zrelaxovať? V spálni som nachystal skvelé víno a sviečky," zašepkal mi do pravého ucha. Jeho dych sa mi po tele rozlial ako odporný jed.
Okamžite som sa mu vykrútila. ,,Čo odo mňa ešte chceš, ty kretén?"
,,Ale no tak... zasa sa chceš hrať na mačku a myš?" Sebavedome si prehrnul vlasy tými odpornými labami, ktorými ma pred chvíľou držal.
Na obranu som vystrela ruky dopredu, ako sa ku mne blížil. Pritlačila som sa chrbtom o stenu. Rýchlo ku mne skočil a pritlačil sa mi na hrudník. Po už snáď miliónty krát som si povedala, že neskočím do jeho pasce plnej šarmu a predstieranej lásky. Omyl.
Skúsim to, hovorila som si. Utečiem mu, zavriem sa pred ním, zabijem ho, nedovolím mu to. Aj keď som si to nepamätala, mala som pocit, že vždy keď som pred ním predtým utekala, on ma aj tak chytil, ale za pokus to stálo.
Alebo aj nie...
Po chvíli zápasenia ma chytil za zápästia a nasilu ma odviedol do spálne. Postrčil ma smerom k posteli a pritlačil na matrac na chrbát.
A potom sa to stalo.
Nevedela som, či mi je to príjemné alebo nie. Môžem to nahlásiť ako znásilnenie, keď som spolupracovala? Okolie by ma pravdepodobne považovalo za ešte väčšieho psychopata.
,,Rozišli sme sa. Tak čo odo mňa ešte chceš, už mi to konečne povieš?" zachripela som, keď už bolo po všetkom. Bez pohybu vedľa mňa ležal. Asi spal. Odolala som pokušeniu vykradnúť sa von a zobrať z kuchyne nôž. Aj tak boli všetky tupé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár