Ten pocit ked zo seba a svojich fanusikov spravis megadebila

Na ten pocit musí byť on dobre zvyknutý.

mozno je to clovek ktory nema ziadne pocity..

@patrixo Myslím že práve on, nemá toho viac a pocity budú ten najmenší problém.

» kapital-noviny.sk/patogeneza-lubo...

@waagbistritz69 najlepsia kritika co som cital na Blahu, skoda ze to nebolo viralnejsie

@waagbistritz69 aj mne sa to paci

@waagbistritz69 fakt perfektne napisana charakteristika tejto stratenej existencie, vdaka za tip. Treba to sirit dalej, hoci jeho volici to nikdy nepochopia, ale minimalne jemu treba vraciat uder takymto sposobom v roznych debatach so svojimi oponentmi.

@barky @feelagain @d Nenizačo. A ešte tuto Karmína ho párkrát celkom dobre viac či menej nepriamo pwnla:

«V posledných rokoch, najmä v súvislosti s dianím na Ukrajine a v Sýrii, sa u nás zviditeľnili všelijakí čudní jednotlivci, prúdy a skupiny. Na jednej strane predkladajú akúsi „kritiku“ kapitalizmu a militarizmu, ba označujú sa za marxistov alebo radikálnych ľavičiarov. Na druhej strane neskrývajú svoju všeslovanskú orientáciu a dôraz na ochranu národných záujmov slovenského ľudu. Tento postoj sa niekde miesi s nostalgiou za stalinistickým režimom (ktorá zahŕňa aspoň implicitnú úctu voči SNP, čo bráni otvorenému spájaniu sa s fašistami), inde vedie priamo k spolupráci s fašistami a ich prívržencami. V obidvoch prípadoch nechýba určitá dávka tupého antiamerikanizmu, antisemitizmu a rasizmu (najmä voči migrantom), ale aj nenávisti k sexuálnym menšinám a rodovej rovnosti.
Samozrejme, v súvislosti s týmito „teoretikmi“ možno o kritike kapitalizmu a militarizmu hovoriť nanajvýš v úvodzovkách. Po prvé, žiadna taká kritika nemôže byť úplná, ak odmieta vidieť, že aj Rusko je kapitalistická mocnosť, ktorá neváha presadzovať záujmy svojej vládnucej triedy vojenskou cestou. Voči „svojej“ triede pracujúcich uplatňuje policajné metódy. Ruský štát je dnes baštou reakcie, podobne ako v Marxových časoch. Súčasní fanúšikovia Ruska sú teda novodobí černosotenci, hoci by sa radi vydávali za boľševikov.
Po druhé, „kritika“ kapitalizmu, ktorú predkladajú fanúšikovia tohto prístupu, je veľmi selektívna a opiera sa o niekoľko mylných predpokladov. Napríklad si predstavuje, že na jednej strane existuje dobrý domáci (národný) kapitál, ktorého rozvoj má podporovať štát, a na druhej strane stojí zlý zahraničný (nadnárodný) kapitál, ktorý ožobračuje „Slovákov“. Odtiaľ je blízko aj k ďalšej predstave, podľa ktorej produktívny (priemyselný) kapitál je dobrý, zatiaľ čo neproduktívny (finančný) kapitál je zlý a parazitický. Tento pohľad nemá nič spoločné s Marxom. Ak by sme hľadali jeho duchovných otcov, skončili by sme u Gesella, Proudhona alebo Luthera.»
» karmina.red/posts/nacionali...

«Smer celkom isto je nacionalistickou stranou, a to nielen v elementárnom zmysle, v ktorom sú všetky strany nacionalistické, pokiaľ im leží na srdci konkurencieschopnosť ich národného štátu. (...) Nacionalizmus Smeru, ktorý presahuje túto bazálnu rovinu, sa však prejavuje najmä výpadmi v kultúrnej rovine. Po definitívnom začlenení Slovenska do nemeckých, kórejských a iných výrobných reťazcov sa z pozície vládnucej strany už nedá hrať na zlý-cudzí a dobrý-domáci kapitál. To iste platí v zahraničnej politike po vstupe Slovenska do EÚ a eurozóny. (...) Na druhej strane sa obraz slovenského ľudu, ktorý skonštruovala mináčovská ľavica, stal významnou súčasťou ideológie Smeru – samozrejme, len popri ďalších komponentoch, ako sú pragmatizmus či iné prvky, ktoré v strane presadzujú jednotlivé záujmové skupiny a ich sponzori.
Podľa tohto zdedeného obrazu Slováci tvoria pracovitú, prevažne vidiecku pospolitosť, ktorá sa zaujíma najmä o chlebové otázky. Poučená vlastnou históriou sa obáva všetkých „cudzích“ pokusov o to, aby ju niekto ovládal. (...) Obraz plebejského, neskoro industrializovaného, trocha zaostalého, ale práve preto „autentického“ národa (...) zároveň slúži na objasnenie toho, v čom Smer vidí špecifickú slovenskosť svojej sociálnodemokratickej orientácie. V našich podmienkach sú vraj prvoradé tradičné problémy týkajúce sa prerozdeľovania (t. j. miezd, pracovných podmienok, verejných služieb), nie „nové“ témy, ktoré sa týkajú uznania (t. j. práv skutočných alebo údajných menšín, vrátane žien) a ktoré zamestnávajú západné sociálne demokracie. (Protiklad „prerozdeľovania“ a „uznania“ je podľa nás falošný, ale tu sa mu nemôžeme venovať podrobnejšie. Otázky uznania sa niekedy charakterizujú ako „postmateriálne témy“, čo je dosť… nematerialistické.)
Mytológia mináčovskej ľavice je teda východiskovým bodom aj pre okrajových ideológov Smeru, ktorí by sa radi vydávali za odporcov nacionalizmu, ba za marxistov.»
» karmina.red/posts/minacovsk...

«Proletarizácia, ekonomický rozvoj, premeny v zložení triedy pracujúcich, a, čo je najdôležitejšie, triedny konflikt, ktorý ich sprevádza, nestoja väčšine ľavice za vážnu pozornosť. Časť ľavičiarov a ich spolupútnikov, napríklad v akademickom prostredí, sa na vec pozerá abstraktne – napríklad ako na problémy „sociálnej nerovnosti“, „mobilizácie občianskej spoločnosti“ a podobne. Žiaľ, z tejto výšky dobre nedovidia ani na počet štrajkov, ktoré sa na Slovensku odohrali.
Pre ďalších sú tieto témy príležitosťou na to, aby moralisticky „poukazovali“. Triedu pracujúcich vidia ako pasívny predmet utrpenia, s ktorým treba mať súcit a dúfať, že veci sa raz – nejakým zásahom zvonka – zlepšia. Pracujúce z tohto uhla pohľadu nemajú nijakú vlastnú schopnosť konať, a preto ani ich skutočné zápasy akoby neexistovali.
A napokon, súčasťou slovenskej „ľavice“ sú aj tí, ktorí kritizujú západných ľavičiarov za príklon k tzv. menšinovým problémom (ako sú rodová rovnosť, práva komunity LGBTI či migrácia). Hlásajú návrat k „chlebovým témam“, k „pracujúcemu ľudu“. Paradoxne, títo kritici nedokážu o podmienkach a bojoch pracujúcich na Slovensku povedať nič, čo by malo analytickú hodnotu. Pokusy stalinistov a rôznych pohrobkov mináčovskej ľavice „teoreticky“ zdôvodniť vlastnú homofóbiu a nacionalizmus – a to tézou, že (domáci) proletári predsa pre ľavicu musia byť dôležitejší než „buzeranti“ a „cudzinci“ – sa spravidla končia trapasom. O proletariáte a jeho bojoch sa od nich napokon nič zmysluplné nedozviete, no zato vám poradia, že treba voliť „vlasteneckého“ prezidentského kandidáta. V tomto texte sa nebudeme bližšie zaoberať inými problémami tejto pozície. Nebudeme tu teda objasňovať, prečo by boje za emancipáciu žien, sexuálnych alebo iných menšín či migrantov mali byť súčasťou zápasu triedy pracujúcich, a ako sa k týmto bojom dá zaujať triedne stanovisko odlišné od toho, na ktorom stojí tzv. liberálna ľavica. Tejto téme sa však chceme venovať v osobitnom článku.»
» karmina.red/posts/dva-roky...

@waagbistritz69 Vďaka za článoček, toho človeka, čo ho písal, poznám aj osobne a musím povedať, že je asi tisíckrát inteligentnejší než Blaha.

Fuj komanči