Začiatkom mája sme sedeli na terase podniku. Prišiel k nám Milan, ako zvyčajne nás privítal so širokým úsmevom. Prítomné dámy spozorneli, pretože Milana sa nedalo nevšimnúť si. Vysoký excentrický muž v bielom obleku s dokonale nagélovanými čiernymi vlasmi sa k nám blížil veselým krokom. Rezignovane si sadol vedľa nás a pohodil svoju tašku, večne naplnenú papiermi na stôl. Objednal si veľké pivo a sťažoval sa na neznesiteľnú horúčavu. Nečudo že mu bolo horúco keď biele sako z ťažkej látky mal dokonale pozapínané a kravatu prísne pritiahnutú.
Vytiahol z tašky akýsi papier a s dôležitým výrazom sa na nás pozrel.
Iba sme sa zasmiali a zborovo z nás vyhŕklo "Kedy a kde?"
"Počkajte, nechajte ma dohovoriť" šibalsky sa usmial.
"29. na štadióne na Deň detí"
Fajn, pomyslela som si. Všade sme už boli, ale na Deň detí ešte nie. Čo ho to napadlo.
Vážne som si vedela predstaviť čokoľvek, len nie deti veselo poskakujúce na našu hudbu.
Prišla sobota 29. a ráno sme sa stretli na skúške. Klasicky posledná som udychčaná vletela do dverí a videla som všetkých ako sa skláňajú nad akýmsi papierom a vyzerajú že sa dobre bavia.
"Čo to je?"
"Milan nám tu nechal program" pobavene povedal Tomáš
"Ukáž to"
Výborne. Od rána sa na štadióne hrajú detské divadielka a je tam Majster N a kúzelník a nejaký klauni a my ... my tam máme hrať našu hudbu. Pousmiala som sa aj ja.
Trocha sme si zahrali keď sme von počuli trúbiť auto.
Takto energicky mohol vytrubovať iba Milan. Vletel dole a my sme vedeli čo príde. Teraz začne stresovať že už máme časový sklz, že už sme tam mali byť, že on teraz bude vyzerať ako chuj.
Tak sme všetko naložili a vyrazili sme. Radšej som si dala do uší MP3 pretože počúvať Milanove stresovanie sa mi fakt nechcelo.
Ďalej to prebiehalo klasicky. Chalani skladali aparatúru a ja som si vzadu v šatni česala vlasy. Je to moja úchylka. Vždy pred koncertom keď mám nervy si proste češem vlasy a strašne ma to upokojuje. Viem, som divná...
Bola to väčšia akcia ako som si predstavovala. Bolo tam plno známych ľudí. Z okna šatne som pozorovala tie deti čo tam veselo pobehovali.
O piatej som sa už štverala na pódium a vduchu som si pomyslela že my na Deň detí určite nepatríme.
Začiatočné kecy som už mala za sebou, sadla som za klavír a začala hrať. Pamätám sa, že ma znervózňovalo ako mi chlapy zo Senzusu očumovali môj bujný výstrih.
Prvá skladba bola od Tori Amos - Winter. Neverila som že to tie deti budú počúvať. Zrazu všetok ten piskot stíchol a deti sa natlačili na lavičky dopredu a pozorne počúvali s výrazom ako keď pozerajú večerníček. Miestami sa mi zdalo že ani nedýchajú. Bola som milo prekvapená. Všimla som si malé blonďavé dievčatko čo sedelo vpredu a pozorne si ma premeriavalo. Bolo to zvláštne...
Hlas som vtedy nemala v poriadku a pri poslednej pesničke som išla na rezervu. Keď sme dohrali a vošli do zadu do šatne utekala som sa napiť.
Chceli sme sa ísť s gitaristom torchu prejsť a popozerať po meste čo to tu vlastne dnes je. Vedela som že nás budú zastavovať deti tak som si dala svoje veľké slnečné okuliare pretože som na to nemala náladu. Nebolo mi dobre, bolela ma hlava a už som len tak chrčala. Mala som náladu iba na neho.
Vzal ma za ruku, a ja som sa za ním vliekla so sklonenou hlavou cez kvantum ľudí čo stálo pod pódiom.
Po námestí sme stretli pár debilných pubertiačok čo na Tomáša s chichotom ukazovali a potom jednu čo sa s ním chcela odfotiť a začala ho obchytkávať. Toľko hlasu som v sebe ešte našla a tá hneď upaľovala preč.
No ako sme sa zastavili pri jednom výklade dobehlo za nami malé dievčatko čo ma potiahlo za šaty. Otočila som sa a videla som to isté malé dievčatko čo sedelo vpredu a čo si ma tak pozorne premeriavalo. Spoznala ma.
Zo širokým úsmevom na mňa zdola pozerala. Zohla som sa k nej a opýtala sa kde má mamu a ona ukázala smerom na ženu z diaľky sa blížiacu k nám.
Povedala mi že pekne spievam a potom sa tak trošku vážnejšie zamyslela a opýtala sa ma "Prečo si bola za tým klavírom taká smutná?"
Zarazila ma. Mala možno 4 alebo 5 rokov a vedela vnímať moju hudbu.
Povedala som "Vieš, pretože som spievala smutné pesničky"
"Áno, aj ja sa učím hrať Tori Amos, a tá pesnička o jej otcovi je krásna ale myslím že ty si spievala skôr o tom chlapcovi čo stojí vedľa teba.. "
Toto som nečakala. Ostala som stáť ako stĺp. Po prvé, päť ročné dievčatko sa učí hrať Tori Amos a po druhé, presne vedela čo som pri tej pesničke cítila. Civela som na ňu s úžasom keď v tom k nám pribehla žena.
"Och tu si.... prepáčte, veľmi chcela ísť za vami a ušla nám, ako vždy"
"To je v poriadku, je strašne milá.." povedala som so sileným úsmevom lebo bolesť hlavy ma fakt dostávala.
"Viete, má rada Tori Amos"
"Áno, stihla mi to povedať". Všimla som si že pekná mladá žena má tmavé kruhy pod očami. Zobrala dcéru na ruky, usmiala sa a pozdravila nás.
To dievčatko sa ešte otočilo a zakričalo "Hej, a už nebuď smutná jasné?". A ja som sa len usmiala.
Tomáš ma opäť chytil za ruku a šli sme ďalej.
O týždeň na to, keď som sa v meste zastavila pri výklade zlatníctva, videla som veľa ľudí vedľa mňa, sledujúcich oznam vo vitrínke na ľavo. Pozrela som sa a oblial ma pot.
Zbadala som fotku toho blonďavého dievčatka z Dňa detí a pod ňou bolo napísané že včera zomrela. Do očí sa mi vtisli slzy. Počula som len smutnú ženu ako hovorí že to malé dievčatko malo rakovinu.
Sadla som si na lavičku a začala som plakať... Bol to veľmi zvláštny pocit.
A dnes si na to spomínam, pretože sa blíži 29. máj a my pôjdeme zasa hrať na Deň detí a prvá pesnička bude Winter od Tori Amos a bude venovaná tomu malému blonďavému anjelikovi, ktorý mal síce len 5 rokov ale dokázal sa vcítiť do pocitov mojich a mojej hudby....
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Je podivuhodné , že deti vnímajú naše nálady a cítenia oveľa dôkladnejšie ako ľudia nám blízky.
Pripadá mi to celé ako nejaký ten príbeh čo sa sem tam objaví skopírovaný na rôznych portáloch. Ale toto je fakt sila.
Ďakujem, že si to tu dala.