Ten večer som s tým počítala. Proste som vedela že sa to stane znova. Ten pocit bol tak silný, a ja som sa tomu nebránila.
Bol myslím utorok, alebo streda? Neviem.Von bola neskutočná zima a bolo 18:00 keď sme vchádzali dolu do skúšobne. Len my dvaja, potrebovali sme spraviť nejakú pesničku. Ani to si nepamätám o akú išlo. Možno to bolo tým, že všetko čo sa stalo potom zatienilo moju myseľ.
Prišiel k nám aj klávesák a hrali sme tuším dosť dlho.
Nevyzerala som moc dobre a on nevykazoval známky akejkoľvek túžby ale predsa som to cítila, niekde vo vzduchu. Poznala som ho tak dobre že som vedela že sa na mňa pozerá hoci som bola otočená chrbtom. Vždy som vedela čo jeho oči túžia povedať ale ústa im nedovolia...
A bolo osem keď sme zamykali a zhasínali svetlo. A čakala na nás dlhá tmavá ulica, ktorú som dokonale poznala a na ktorej konci sme každý išli vlastným smerom za svojim vlastným životom. No dnes jeho zelené oči hovorili čosi iné a ja som vedela že dnes sa na tom rázcestí nerozlúčime..
Bolo to tak.
Ignorovali sme uličky ktoré viedli k našim domom. Akoby tam nikdy neboli, akoby sme šli za niečim iným, silnejším.
Tomášovská.. tú ulicu si navždy budem pamätať. Na jej konci nie je nič iba lúka na ktorej sa vypína jeden jediný strom, strom ktorý v sebe dusí toľko príbehov a je zmočený toľkými slzami. Strom ktorý po celé roky chráni milencov.
A my sme sa tam toho večera tiež ocitli. Mala som obuté len tenké "ihličky" čižmy a na sebe dlhý hnedý kabát. Bola strašná zima, bola to asi najnižšia teplota tejto zimy. Ale ja som to chcela, triasla som sa ale túžila som znova ochutnať to čo som už raz mala a vedela som že v tej chvíli si on nič iné neprial.
Stáli sme tam pri tom strome hodnú chvíľu a len tak sme sa na seba dívali.
Pomaly som mu začala rozopínať bundu a moje srdce tĺklo až som sa bála že to je počuť. Pozrela som sa na neho. Bola som zmätená ako malé dievčatko ale on ma s rozhodným úsmevom na perách pobozkal.
So studenými rukami som mu vliezla pod tričko a objala jeho ani nie príliš široké ramená. Chveli sme sa, bola strašná zima. Milovala som jeho vôňu.
Pevne ma držal a bozkával na krk, počula som jeho srdce. Podotkla som že naše srdcia majú rovnaký rytmus . Veselo sa na mňa pozrel a povedal "jasné, veď speváčka a gitarista musia byť perfektne zohratí" a pokračoval smerom k mojim prsiam. Rukou mi vošiel do vlasov a oprel ma o ten strom. Rukou som v tme hľadala gombík na jeho nohaviciach.. čo sa odohrávalo ďalej všetci dobre vieme a podrobný opis si nechám uložený v mojej hlave.
Môžem len povedať že to bolo krásne.
Nakoniec si oprel hlavu o moje rameno, pobozkala som ho na krk a rukou zahrabala v jeho kučeravých vlasoch.
Zima bola nevydržateľne veľká a on sa mi pozrel do očí a povedal "Vieš, nie každý má česť s takou ženou ako si ty". Nepovedala som nič, v duchu som sa len zasmiala.
Veď všetko je vlastne pretvárka a v tej chvíli ma napadla pieseň ktorá je akoby písaná mojím perom, Everybody fools od Evanescence.
Už som pomaly triezvela a do srdca sa mi vnáral nepríjemný pocit úzkosti. Pretože som vedela že o pár minút budeme stáť na tej prekliatej križovatke.... že sa obíjmeme, otočíme sa a pôjdeme zasa každý za svojím životom.....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
gothicpoethic
19. 4.apríla 2010 17:39
To sa stáva, to poznám... nebola si ani prvá, ani posledná
2
tie konce,,,,ty kks fakt ako keby som to pisal ja, neverim. Super to bolo.
Napíš svoj komentár