Dnes bol zvláštny deň. Dobrý.
Dnes voľno. Niki mi zavolala či nejdem na kafe. Okej. Prečo nie? To káva je pre nás dve svätá.
Tak som vyšla z domu ale hneď som sa otočila privolala výťah a šla späť. Pršalo a ja som nemala dáždnik, tak som sa musela vrátiť. Keď som opäť vyšla už nepršalo. Jasné, veď to som ja.
Šla som dobre známou cestou a Niki mi volala kde už som. Kým sa ja vytrepem z domu tak to trvá.
Tak sme sa stretli. Hľadali sme sa dookola jak sprosté, ale nakoniec sme sa našli.
Z diaľky sa na mňa usmievala tým spôsobom, ktorý používa, keď myslí na niečo nekalé. Ja som vedela že prvá veta ktorú mi povie bude "Marianaaa počúvaj!"
A tak to aj bolo. Nešli sme tam kde stále. Boli sme dnes v inej kaviarni a chcela som napísať názov ale zabudla som. Skleróza je sviňa. Nikto tam nesedel. Bola tam tma. Znervózňoval ma čašník ktorý nás od opačného stola očumoval. Tak som sa s Niki vymenila a ona mu jediným ironickým pohľadom naznačila, nech hodí spiatočku. Pochopil.
Tie slimky sa mi zapáčili. Vyzerá to tak .... famózne. Tak som si hneď jednu vytiahla a zapálila. Oprela som ju o kraj popolníka a začala otvárať sáčky s cukrom. Nikita fajčila a priblbo sa usmievala. Pozerala do blba. Vedela som presne na čo myslí, tak som sa len zasmiala. Pozrela sa na mňa.
Riešili sme. Riešili dookola to isté. Stále. Ona, ja, my, on, oni....
Iná téma je u nás v poslednom čase nemožná.
Nikola stresuje. Lebo ona vždy stresuje.
Museli sme tam sedieť dlho. Lebo som sa ani nenazdala a môj modrý balíček slimiek bol poloprázdny.
Išli sme ešte na wecko a vyšli sme odtiaľ.
Hnusné slnko mi svietilo do očí, ktoré boli za poslednú hodinu zvyknuté na tmu. Pršalo. Teda, lialo. Prešli sme cez cestu kde nás zastavil úplný že magor. Pýtal sa ma akú mám veľkosť košíkov a povedala som mu že určite väčšiu ako veľkosť jeho IQ. Ešte chvíľu otravoval a potom sa spratal.
A išli sme po chodníku spolu pod dáždnikom. Nič sme nehovorili. Bolo chladno a fúkal vietor. Všetko bolo rovnaké. Ale niečo sa zmenilo. V nás oboch. Mnohokrát sme šli spolu po ulici a boli sme ticho. Smútok. Ale teraz to bolo iné. Usmievali sme sa. Obe. Ona vedela že som šťastná a ja som vedela že aj ona je. Bola to idylka. Bolo to také čarovné. Videla som jej rozžiarené oči. Už dávno som si na nej niečo také nevšimla. Dnes hej. Jej modré oči boli ešte ostrejšie a usmievali sa. Bola som úprimne šťastná. Som šťastná keď je šťastná. A ja som bola tiež.
Sadli sme si na našu lavičku v tej legendárnej bráne .
Hodila sa tam a rezignovane si vydýchla a zasmiala sa. Ne nasilu ako niekedy. Nie trpko, ale zchuti. Tak ako som ju dávno nepočula zasmiať sa.
Chytila som ju okolo pliec a len sme tam tak sedeli.
Na rovnakom mieste a rovnakým spôsobom, no predsa inak...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
malapohroma
22. 6.júna 2010 21:15
to s tymi kosikmi bolo dobre
Napíš svoj komentár