Učešem si vlasy a na tvár dám trocha make-upu. Nepoviem nič, zbabelo ujdem. Vždy zbabelo utekám pred realitou. Iba tam, kde je mi najlepšie.
Vezmem psa na vodítko a idem. Prejdem cez rušné ulice a chvíľu kráčam po ceste ktorá má delí od miesta kde je konečne ticho.
Už vidím tú zelenú lúku a moje srdce trocha zahorí.
No miesto ktoré milujem, nie je iba tá lúka posiata púpavami. Je to celý slovenský raj, celý tento kraj kde som sa narodila a kam skutočne patrím.
Keď sa na to tak pozerám, bývam v meste uprostred lesov, čo mne nesmierne vyhovuje. Pretože moje JA je na dva spôsoby. Jedna Mariana je taká mestská, kávičkovská a shoppingová ale tá druhá je nespútaná, živelná, lesná žienka. A toto všetko mi môj domov umožňuje.
Pôvodne som sa mala narodiť, vyrastať a žiť úplne inde. Ale osud sa zvrtol a ja som vyrastala na východe. Uprostred nádhernej prírody ale nie odtrhnutá od mestského života. A takto to mám rada.
Spišská Nová Ves. Mesto, kde moje malé čierne oči prvý raz uzreli svetlo sveta. Kde som vyrastala a kde žijem. Mesto o ktorom moja stará mama (originálna blaváčka vyhlásila že je to najčarovnejšie miesto Slovenska.
No je to len zlomok nášho kraja, zlomok čarovného "zeleného" východu.
A tento blog chcem venovať prírode východu a môjho okolia ktoré najviac milujem.
Začnem Tatrami. Tento skvost prírody je pre mňa akýmsi symbolom. Keď sa ma niekto opýta kde som sa narodila, automaticky odpoviem - pod Tatrami.
Z nich na Štrbskom plese som vždy do vody s radosťou hádzala mince.
A druhé miesto Tatier, môjmu srdcu veľmi blízke je Veľká studená dolina.
Tam, kam sa vždy vrátim sú Dedinky, Stratená a Palcmanská maša, pekne natlačené pri sebe.
Odtiaľ pochádza polovica mojej rodiny a ja som nejako vždy cítila že kúsok zo mňa tam patrí.
Pamätám si akoby to bolo včera. Ako malé dievčatko v bielych šatách a ružových topánkach som sa rútila dolu strmou ulicou. Pri mne pobehoval Čičo a bolo to ako z rozprávky. Trávila som tam mnoho času.
Aj keď roky pribúdali, vždy som sa s rovnakou chuťou a nadšením rútila dolu tou istou strmou ulicou. Leto tam bolo iné ... teplé, ale nie horúce a vzduch ostrý.
Krátkym úsekom lesa som prebeha k starým koľajám, po ktorých vlak prešiel iba raz či dvakrát denne. Keď ste vystihli čas, kedy vlak akurát prešiel, podzĺž koľají ste sa dostali na breh priehrady Dedinky. A potom popri brehu až na Dedinky. Matka mi tam síce vždy zakazovala chodiť, ale ja s mojou tvrdou makovicou som túto trasu vždy s radosťou absolvovala.
Na brehu Dediniek som sa vyvalila na trávu a často rozmýšľala čo je pravdy na tom, že táto priehrada je vlastne zaplavená dedina.
Občas som do uší strčila mp3, sadla na lanovku a vyviezla sa na lanovke hore na Geravy pozrieť kone, do hotela ktorý vlastnil mamin bratranec. Bolo to vždy také pohodové leto.
V Stratenej, iba pár kilometrov odtiaľ vzdialenej sa narodila moja prababka. Je to dedinka čarovná a malebná do ktorej som vždy rada chodila. Od skál tiahol chlad a na lúkach sa väčšinou objavovali hady. Rada som počúvala historky, že hore v tých skalách sa raz ukrýval obrovský had, ktorý ohrozoval obyvateľov.
Krásy východu by som mohla rozpisovať do nekonečna. Ale vrátim sa teraz k okoliu môjho rodného mesta.
Spišská Nová Ves je bránou do Slovenského raja ktorý turisti vždy s nadšením skúmajú.
Pre mňa je to domovina.
Už len Čingov a okolité skaly Sovia skala a Tomašovský výhľad sú pre turistov nadšením. A to je len akýsi skromný začiatok krás Slovenského raja.
Každý víkend sa tam so psom bezcieľne túlam po lese a moja duša mi šepká "si doma".
Rada sa túlam aj po Suchej belej.
Chladné skaly mi pripomínajú silu a pevnosť aj počas tých najhorších dní.
A skoro by som zabudla spomenúť Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Je to miesto pre mňa čarovné, s aurou priam hmatateľnou. Prešla som veľa jaskýň, ale len táto mi zakaždým keď do nej vstúpim, akoby písala ceruzkou do môjho srdca svoj príbeh.
No a nakoniec by som sa vrátila k miestu, najbližšie položenému pri mojom bydlisku.
Je to práve tá na začiatku spomínaná zelená lúka, na ktorú sa práve z okna činžiaka pozerám.
Z jednej strany ju lemujú domy a z druhej začiatok lesa. Naľavo na kopci stojí stará kaplnka. Tá kaplnka pre mňa znamená spomienky. Možno aj preto sa tam stále vraciam. Neprejde deň, kedy sa na ňu nepozriem a neprejde týždeň aby som sa k nej nevybrala. Možno sa vraciam k spomienkam. To miesto má pre mňa neskutočnú hodnotu. Je tam zapísaný celý môj život.
Niekedy si tam len tak proste ľahnem do trávy, počúvam nejakú muziku a premýšľam. Niekedy to pekne bolí. A niekedy ma to hreje pri srdci. To miesto je také ako bol on. Znamená všetko, ale vie pekne zraniť.
A toto je obraz mojej lásky k určitým miestam. Lásky k prírode kde ma ťahajú spomienky alebo proste len "niečo".
Miesta a kraj ktorý milujem a vždy milovať budem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hajzelodkosti
18. 5.mája 2010 13:47
kks krasne, nadherne asi spravim kontrastny blog o petrzalke resp. mojich miestach ak dake mam....spis je velmi pekny
5
je pekne, ze to takto dokazes prezit. zisli by sa mi taketo nejake pocity.
Napíš svoj komentár