Pozdĺž nej vidím postávať známe tváre.
Usmejem sa a už - už by som bežala za nimi.
Keď v tom uvidím motýľa.
Jeho krásne farby zatienia jas ulice. Všetko je šedé
a známe tváre, čo mi mávajú akoby zmizli.
Vznešene máva krídlami. Lieta okolo mňa a sadne si mi na rameno. Som ako omámená.
Povie mi "Ak chceš, poď za mnou".
Nepremýšľam. Idem. Bežím.
Zastavím sa a poviem "Prečo mám ísť za tebou..?"
Motýľ spomalí, otočí sa a znova si mi sadne na rameno.
"Poď, iba ak chceš! Nesľubujem ti že ťa zavediem do raja"
Och, áno. Idem za ním. Slepo ho nasledujem. Letí dopredu a ja čas od času nevládzem. Ale nespomalím.
Bojím sa že sa vzdiali.
Rútime sa tou dlhou ulicou. Obzerám sa. Je tam toľko odbočiek, potôčikov, tunelov. Je krásna.
Deti sa hrajú s loptou a stavajú hrady z piesku. Vidím aj zopár priateľov ktorý ma lákajú k sebe. Odmietam!
Nasledujem predsa motýľa.
Bežíme cez dážď, vietor. Občas sa vyjasní a je krásne teplo.
Občas sa môj záhadný motýľ zastaví a sadne mi na plece.
Uprene sa na mňa pozerá. Potom zrazu odletí a ja za ním.
Stretne húfu motýľov. No žiaden nie je krásny ako on.
Je to ako keby som tam ani nebola. Iba čakám.
Čakám kým ma bude viesť ďalej...
No už nevládzem. Späť sa ísť bojím, som príliš ďaleko.
Zastanem a otočím sa. Priatelia zmizli. Už nevidím deti hrajúce sa v piesku.
Vidím akési čierno. Tmu. Bojím sa.
Nemôžem sa vrátiť.
Tak ho nasledujem ďalej.
Konečne sme na konci nekonečnej ulice. Je tam inak ako som si predstavovala. Nie je tam veľa kvetov.
Je tam iba lúka a potok. A strom. Veľký, mohutný. Vyzerá byť starý, veľmi starý. Pred ním stojí akési zábradlie.
Môj motýľ si sadne na konár a vábi ma k nemu. Idem.
Sadne si mi na pery. Pozrie sa na mňa uprene. Zašuchoce krídlami a odletí.
Nevedno kam. Niekam. Už ho nevidím. Je príliš ďaleko.
Pár krát sa obzrel.
A ja som tu zostala sama. Pri starom strome. Unavená. Vysilená.
Dal mi svoju hviezdu a odletel.
A cesta späť bude ťažká. Neviem či ju zvládnem. Prichádza dážď, no ja sa musím vrátiť. Zostať nemôžem.
Pomalým krokom sa púšťam ulicou, na ktorej konci nič nevidím. Je vzdialený. Tak vzdialený ako krásne farby môjho motýľa ...
... motýľa, ktorým si bol TY.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
iluzia
19. 6.júna 2010 18:12
bol by z toho perfektny film
Napíš svoj komentár