Bola to len náhodná skupina ktorú som počula na jednej webke. A zmenila mi život...
Jednoducho chalan ktorý nevie že existujem dorazil môj život. Je dôvodom, prečo každého chalana porovnávam s ním a prečo mám na každého veľké očakávania. Už len myšlienka naňho - a cítim motýle a usmievam sa. Ako blbec. Ale keby sa on na mňa usmial; odpadnem. Nie. Umriem. Lebo to by mi stačilo. Život by bol úplný. Jeho skurvené vlasy, jeho skurvené oči a ten skurvený úsmev. a Jeho hlas ♥ Dokonalosť. Nikdy som nepočula niečo, čo by znelo krajšie. Ako keď spieva a hrá na gitaru. Celé dni som to počúvala. Stále. Stále. Stále. A znova.

Celá skupina je dokonalá. Videla som skoro všetky ich videá, rozhovory... Sledovala koncerty... Pre to som žila. Čudujem sa, že ešte nie som hluchá. Ale stálo by to zato.

V ich piesňach som mala ukrytý svoj vlastný svet. Môj vlastný svet. A realita sa mi s ním začala prelínať. Asi som bola divná, ale nikdy som nebola šťastnejšia. A chcem to vrátiť späť. Všetko toto. Ako vtedy, keď som sedela v autobuse a videla som pekného chalana. Naozaj bol pekný. Aj ma napadlo či ho nejako nezaujmem alebo nepozdravím. Keď v tom 'Nepozeraj sa naňho, ty máš predsa jeho. Iného, lepšieho.'
Okamžite som prestala myslieť na čokoľvek čo by sa týkalo toho chalana ktorý si medzitým už sadol. Ani neviem kam.
Asi o minútu mi to došlo. Nie, ja žiadneho nemám. On je len v mojom vlastnom svete. Nie. On žije naozaj ale 42567612 míľ odo mňa. Nechápala som sama seba. Normálne som bola v šoku. Keď to bolo také intenzívne...

...ako všetky tie pocity. Ktoré som nikdy predtým necítila. Niečo tak úžasné. A pesničky ako soundtrack k môjmu životu. Každá jedna. To sa nedá popísať, čo všetko mi dali. Neviem kde by som bola dnes, ak by som sa dňa 29. 4. 2011 nezaregistrovala na birdz. Neviem si to predstaviť. Nedokážem to. Vôbec. Od vtedy som nebola stratená. Cítila som že niekam patrím, vedela som čo chcem. Vďaka nim som si uvedomila kým chcem byť, čo chcem robiť, ako chcem vyzerať a čo je pre mňa skutočne dôležité. Neviem ako to vyznie, asi hlúpo; ale tá kapela bola tá najlepšia vec čo ma kedy stretla. A hlavne on. Dúfam že sa nájde niekedy niekto podobný jemu.

Proste sa nemôžem zmieriť s tým že to nebude naozaj. Že to nebude skutočné. Popravde, vtedy mi to nevadilo. Ale postupom času si začínam uvedomovať že mi snívanie nestačí. Nestačí. Naozaj som sa snažila. snažím sa. splniť si sny. Ale to proste nejde. Zase som sa zamotala so pavučím tohto sveta, z ktorého som bola asi 6 mesiacov mimo. Asi najkrajších mesiacov môjho života. A zároveň aj najhorších. Nie, o tom teraz nebudem písať. Ale mátalo ma to po nociach, guča v hrdle, bolenie brucha a výbuchy plaču. To bolo veľmi časté. Ale potom som sa preniesla preč. Preč z tohto sveta. Aj vďaka tej malej vecičke ktorú mám schovanú v malom vrecúšku a vrecúško v krabičke. Ale hlavne vďaka All Time Low a vďaka nemu. Alex Gaskarth je jeho meno. Najkrajšie meno. Proste na ňom je všetko dokonalé.
všetko. všetko.všetko.


A chýba mi to. Čo? Tie časy. Tých 6 mesiacov a všetko čo ovplyvnili. Pretože sa zase strácam. zase strácam. Nahováram si že je to tak ako vtedy, ale proste v srdci cítim niečo iné. A viete čo to má ešte na svedomí? vlastne... KTO to má ešte na svedomí. ale tento býva 6 km od môjho domu. Ale zároveň ešte ďalej ako Alex. Najprv mi nevadilo že ani on nemá skoro ani šajnu kto som. Ale pozná moje meno. Pozná moju tvár. Pozná toho vlastne oveľa viac. Ja neviem ani čo cítim. Keď ma to strašne zraňuje. Občas vymeníme pár slov. Ale ja mám hrdosť. Asi veľkú. Ja sa mu podliezať nebudem ani prihovárať. Proste ja to takto nedokážem. Podľa mňa to musí ísť nejako plynulo, nejako prirodzene, tak ako to má byť. A nie že ja budem dotieravá. To čaro lásky keď po sebe zo začiatku len tak pokukujete. To nie je.
Nie, nevadilo mi to najprv. Pretože som ešte žila v tom krásnom období. 'Ale nebolo to len 6 mesiacov... vlastne to bolo dlhšie obdobie.'
Začala som si uvedomovať že mi na ňom záleží trošku viac (vlastne trošku o dosť viac) keď som začala byť viac prítomná.

Je mi do plaču. Je mi hrozne. Ja sa strácam sama v sebe a potrebujem sa znovu nájsť. Zase premýšľam nad tým čo si o mne kto myslí. Zase mám úzkosť z ničoho. Proste z obyčajnej hlúposti si myslím že sa zrúti svet. Už to začína byť až desivé. Ako choroba. Ja neviem ale hrozne ma to zabíja. Všetko ma zabíja. Ale ja sa tvárim že sa nič nedeje. To som vlastne ja. Navonok sebavedomá (až moc), bezstarostná, akoby ma nič netrápilo a svet je pre mňa ružová záhrada. Ale vnútri je pre mňa peklom. Jasné že som myslela na samovraždu. Aj som sama sebe robila zle. Toto rozpisovať nebudem. O všetkom premýšľam až moc. Aj toto je choré. Aj toto ma zabíja. Myslela som, že to, že si všetko takto uvedomujem je skvelé. Ono vlastne aj trochu je. Ale niekedy sa s tým nedá žiť. Tak rozmýšľam; ako je asi tým, ktorí si myslia že niečo čo je v skutočnosti úplne hrozné, trápne, detinské, odporné pokladajú za úžasné. Je im dobre. Pretože oni si to myslia naozaj. A aj keď im niekto povie pravdu, viacerí ju potvrdia proste že je to úplne očividné; oni si budú stále myslieť to svoje. Ale naozaj myslieť. Lebo aj ja niekedy robím tak, že si stojím za svojím aj keď to nie je úplná pravda. A potom mám pochybnosti a ... nie, neviem to opísať. Hádam niekto pochopil... Ale už som dosť odbočila.
Neviem čo to na mňa prišlo. Píšem to hneď sem, nič nemám pripravené proste to nejak takto cítim. A počujem klávesnicu ako ťuká. ťuká. ťuká...

Ale, viete koľko je toho ešte?? Ani z časti som neobsiahla všetky pocity. Iba okrajovo. Myslím, že som dosť komplikovaná. Veľmi komplikovaná...

Neviem, čo si teraz o mne myslíte. Letmo pozerám na to čo som práve napísala. Nechápete? Lebo aj ja sa už strácam. Ale idem sa hľadať. Možno to bolo trápne, som proste vo veku kedy je to asi normálne. A preto rozmýšľam že ak si toto niekto prečíta vo veku 20+ ako to asi vyznie. Zase...

Len... držte palce (a zase sa usmievam ako blbec, lebo mi je lepšie keď som toľko napísala)

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
pecasjane  27. 1. 2012 18:53
podľa mňa si to napísala viac než pekne! Ja som to začala už len kvôli pozadiu na webke. Alex! ... Ja som tiež mala také obdobie keď som nikde nevidela, nepočula a a nemyslela na nič iné ako je on. Všade jeho obrázky, pesničky, všetko! ... Ako keby som čítala o sebe, od začiatku, do konca blogu. krásne!
2 
fotka
ress  4. 1. 2013 01:05
(ach) (ach) (ach) ja toto nechcem (ach)
Napíš svoj komentár