Kráčala som po ulici. Dažďové kvapky mi stekali po tvári. Ľudia naokolo sa mi mihali ako tiene. Všetko naokolo prestalo pre mňa existovať, tak ako aj on. On-moje jediné potešenie, moja jediná nádej, muž, ktorý znamenal v mojom živote tak veľa. Bola som vždy presvedčená, že budem pripravená na deň keď odíde, na tu chvíľu, keď sa dozviem, že prestal existovať. Ale ako vidím realita je iná. Správa o tom, že prehral svoj boj s rakovinou, správa o tom, že jeho srdce už pre mňa nikdy nebude biť, že nádych mu už nikdy nedvihne hruď, spôsobili v mojom vnútri jeden veľký otras. V mysli mi stále zneli slová doktora: ,,Je mi to ľúto, ale váš priateľ zomrel!“ Tie slová boli ako jed. Zarývali sa do mňa. V ušiach mi úplne zaľahlo a naokolo bolo zrazu ticho. Až kým ho neprerušil lekár otázkou: ,,Chcete ísť za ním?“ Zaváhala som. Vedela som, že keď nepôjdem teraz, tak to potom neskôr budem ľutovať.
Stála som pred dverami jeho nemocničnej izby. Otvorila som ich. Dnu bolo neuveriteľné a desivé ticho. Prešla som izbu očami a zastala pohľadom na posteli. Ležalo tam nehybné telo, nechcela som veriť, že patrí práve jemu. Nadýchla som sa a podišla bližšie. Oči mal zatvorené, pery mali mierny úsmev a tvár mal úplne bledú. Vyzeral ako keby len spal. Zobrala som jeho nehybnú ruku do svojej, bola studená. Slzy sa mi spustili pri pomyslený na to, že už ma nikdy nechytí za ruku, že mi ju nestisne v tejto chvíli... Utrela som si ich, chcela som ho poriadne vidieť. Stála som tam, snažila sa neplakať a dúfala som, že sa prebudí, že to s jeho smrťou nie je pravda. Ľahla som si k nemu na posteľ, hlavu oprela o jeho hruď a pevne ho objala. Po dlhej poslednej chvíli s ním, mi prišla sestrička oznámiť, že ešte potrebujú doriešiť nejaké papiere. Pozrela som sa na neho a jemne som mu prešla prstom po perách, boli studené a suché. Priblížila som sa k nim, jemne ho pobozkala. Bol to bozk, posledný.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár