ak ich však potom otvorím je plní zrúcanín.
Znova bdiem v tme a vidím svoj svet,
akoby už ničoho pekného nebolo, už ničoho snáď niet?
Všetko odišlo, vrátilo sa ku svojmu počiatku,
ostala som sama ako na oplátku.
Neviem kde začiatok a koniec toho je,
kde sa to všetko začalo a ako to dopadne.
Kde je pôvodca jedu čo mojimi žilami prúdi,
kde sa človek zrazu ocitne keď vo svojom sne zablúdi?!
Kde nájsť východisko skôr než sa ten svet zrúti?
Kde nájde cestu čo ho vyvedie z bludiska nech ďalej neblúdi.
Hltám lieky svetské, jeden za druhým tesne,
no nevedia nájsť zdroj bolesti a zničiť moje starosti...
Opúšťajú má posledné syli, viac už stáť nevládzem,
pod nohami nemám už dávno pevnú zem.
Ako na lodi v búrke, daždi, premokám,
slzy stekajú a uberajú sa vo večný ich chrám.
Cítim sa ako ony, keď padajú a majú svoj smer,
len padajú a nachádzajú svoj mier.
I tak vieme že pád je nezvratný,
a žijeme predsa do v tedy,
len padáme v náruč svojmu koncu,
ako vlk pomaly dusí svoju ovcu.
Pomaly sa dusíme a strácame dych,
pľúca sa plnia prázdnom, až nič nezostane v nich,
utekáme pred všetkým v náruč ničomu,
k zdanlivo pokojnému, večeru.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár