keď som mala ešte dlhšie vlasy,
ktoré mi česával otecko,
hoci som už nebola malé decko.
Mamka ma do školy vodila
a ja som sa na každý deň poctivo učila.
Kamarátky a barbinky,
bol to život ako z rozprávky.
No potom sa čosi zmenilo,
až ma pri srdci zabolelo.
Dlhé vlasy som stále mala,
no otecko mi ich už nečesával.
Do školy som stále chodila,
no už ma do nej mamka nevodila.
Nove kamarátky, prvé lásky
a na čele prvé vrásky.
Na učenie nebolo chuti,
veď načo, ked sa mi takmer celý svet zrútil.
Otecko sa rozhodol,
že tu už asi dlho bol.
Odišiel však bez rozlúčky
a ja si nepamätám ani jeho rúčky,
ktorými mi hladil tvár
a pritom vždy úsmev mal...
V deň jeho pohrebu,
pukalo mi srdce od hnevu,
že ma tu nechal samú,
že ma nebude mať kto odprevadiť ku oltáru.
Spomínam na staré časy
a premýšľam aké to bude asi,
keď budem dospelá
a zariadim si život,
o akom som kedysi snívala.
(pozn.autora: táto báseň vznikla keď som mala cca 16)
delicita
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
eka88
19. 8.augusta 2010 00:10
Musí byť ťažké písať o niečom takom, otriaslo mi to srdcom...
3
No uprimnú sústrasť dodatočne!!!Ale čas ti zahojí všetko,veď každý tam musíme isť keď mu sviečka dohorí, a čo narobíš môžeš mu nosiť kvety a spomínať na neho!!!
4
@onaj123 takéto rano ani čas nezahojí. nie je to ako zabudnúť na niekoho, s kým si chodil. Je to také iné, divné..
Napíš svoj komentár