ARTHUR
„Toto sa mi nepáči, môže nás niečo zožrať.“ Povedal Arthur keď kone kráčali tichou cestou v lese.
„Arthur, si chlap! Keby niečo tak sa pobiješ, alebo sa bojíš?“ uškrnula sa Ela a Energista jej úprimne závidel tú odvahu.
„No hej.“ Odpovedal. Ak ich niečo napadne, nemá proti tomu žiadnu zbraň, iba svoju schopnosť. Mohol by sa premeniť na nejakého tvora z bájí, ale to by Elu porazilo. Nesmie zistiť že je Energista.
„Neznieš príliš odvážne.“
„Samozrejme! Uprostred noci sa túlame po lese, naokolo žiadni ľudia a ty máš dobrú náladu.“
„Prečo nie? Je to vzrušujúce!“
„Áno, vzrušujúco nás podrežú.“
„Arthur prestaň! Vzchop sa trochu!“ usmiala sa Ela a podala chlapcovi vak s vodou.
„Pozri!“ skríkla až Energistovi zabehlo.
„Hostinec.“ Uškrnula sa Eleonóra a popohnala koňa do cvalu aby bola pri budove čo najskôr. Arthur bol hneď pri nej.
„Keď sa tak bojíš, môžeme tu prespať.“ Žmurkla na chalana a šla dnu.
„Po prvé sa nebojím a po druhé s tebou nemienim spať v jednej posteli.“ Hundral si popod nos.
Hostinec nebol z najčistejších a istý druh zápachu sa niesol vzduchom.
„Dobrý večer.“ Pozdravila Ela.
„Čo si dáte?“ opýtal sa nie práve najmilšie hostinský čistiaci poháre.
„Chceme izbu kde môžeme prespať a ráno si dáme nejaké raňajky.“ Povedala a šla hore schodmi za mužom. Arthur ešte vzal veci zo sedlových vakov a šiel hore za Elou.
„Nie je to bohviečo.“ Zkritizoval izbu.
„Nuž, posteľ je jedna, dúfam že sa ti na zemi bude spať dobre.“ Usmiala sa Lea a ľahla si do postele. Arthur znova čosi zašomral a vzal si z vaku deku aby sa neváľal po tej špinavej dlážke. Bolo zvláštne že hostinský sa ich nevypytoval na Energistov, ale bol rád. Radšej sa vyspí akoby sa mal celú noc motať po tmavom lese. Chcel skúsiť „meditovať“, ale radšej to s Eleonórou neďaleko od seba neskúšal. Prisahal by, že mu Energisti začali chýbať. Alebo radšej keby sa trochu viac bavili, ani by nemusel vypadnúť.
„Dobrú noc.“ Šepla Lea.
„Dobrú...“ odvetil Arthur a obaja zaspali.
Ráno sa Energista v umyl mise s vodou a zbalil deku ešte kým sa Ela zobudila.
„Dáme si ešte niečo pod zub kým pôjdeme?“
„Jasné, len sa umy.“
„Áno mami.“ Prevrátila očami Eleonóra ale poslúchla ho. Potom spolu zišli dole, v hostinci už bolo pár ľudí, zrejme nejakí obchodníci. Ela a Arthur si sadli k stolu a lačne sa vrhli na raňajky ktoré im priniesol mrzutý hostinský.
„Je to celkom chutné.“ Usmiala sa Lea.
„Zaplaťte.“ Zavrčal starý muž keď dojedli. Eleonóra pozrela na Arthura akoby čakala že vytiahne mešec plný peňazí. Chalan sa začal prehrabovať vo vaku a čím dlhšie lovil peniaze, tým viac bol hostinský netrpezlivý.
„Tak zaplať.“ Vyzval ho znova chlap.
„Nevzala si si žiadne peniaze?“ sykol Arthur.
„Myslela som že nejaké máš.“ Odvetila Ela a chlapec takmer omdlel. Hostinský pomaly začínal meniť farby.
„Počkajte! Mám tu pár vecí ktoré by som vám mohla dať, sú vzácne!“ navrhla Eleonóra a vzala vak z Energistových rúk. Chvíľu sa tam hrabala kým vylovila fľaštičku s Arthurovým pierkom.
„Pozrite! Určite je z anjela! Alebo,“ vytiahla čierny pazúr, „dračí pazúr!“
Arthur by skôr povedal že je medvedí ale nechal to tak.
„Ty mizerná čarodejnica!“ skríkol, „Začarovala si toho chlapca a chcela si aj mňa!“
Arthur okamžite schytil Elu za ruku a bežal von z hostinca.
Prečo nemáš peniaze?!“ zavrčala, ale chalan neodpovedal, len rýchlo vysadol na koňa. Eleonóra tiež, ale to už z hostinca vybehlo niekoľko mužov.
„Satani! Diabli!“ kričal hostinský, no to už dvojica cválala čo najďalej od hostinca.
„Aspoň sme sa najedli a vyspali.“ Poznamenal Arthur so slabým úsmevom.
„Myslela som že máš nejaké peniaze!“ zavrčala.
„A ty si zbalila samé hlúposti!“
„Nie sú to hlúposti ale cennosti!“
„Och, takže tie tvoje svietiace pierka a medvedie pazúry sú vzácne?“ opýtal sa Arthur pochybovačne a Ela zastala.
„Je to cenné.“ Zakňučala a zosadla z koňa. Vybrala si svoje veci a hľadela na pierko, „Aspoň toto. Ako vysvetlíš že svieti?“
Arthur tiež zosadol a prezrel si vo vaku ešte pár tých „cenností“. Našiel akýsi sliz vo fľaštičke, aj pestrofarebné perie, či hadiu kožu. Odložil vak a neisto pozrel na Elu.
„Čo?“ spýtala sa zamračene no Arthur ju len kamarátsky ju objal, „No, možno na tom niečo bude. Tak poď ďalej.“ Usmial sa a počkal kým dievča nasadne na koňa. Potom nasadol tiež a klusom šli ďalej po lesnej ceste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár