Jeho zlte, temne oci hladeli uprene na okno, ktore sa odrazalo v jeho bulvach. Pri kazdom jeho zmurknuti to okno prasklo. Po chrbte mi prebehla husia koza a citil som, ako sa mi zrychli tep. Tepna na mojom krku musela vypadat ako potrubie odkvapu. Cela navreta.
Na oci si zalozil cierny cylinder, ktory zvieral vo svojej lavej ruke, rovnsko bledej ako ta prava a bledoruzove pery sa mu skrivili do napodobeniny usmevu zle namalovaneho klauna. Ten usmev bol skor smutny nez radostny ci skodoradostny. Vycitil som z jeho pier, ze ho nieco trapi.
Ako clovek, znaly ludskych povah, vytusil som, ze vyzorom sa snazi drzat ludi od seba. Nechce ich vo svojom okoli, boji sa ich. Nuz a tak som sa rozhodol, dat mu jednoduchu, no zaroven nebezpecnu otazku
- "Pán Lonrio, veríte vy vôbec v lásku, v dobro ľudí?"
"Neverím a ani sa nechystám zmeniť to." - bol uzavretý, nechcel sa so mnou baviť- "Ste inteligentný muž, pán Deso, no vaše priateľsto by mi bolo skôr na obtiaž, než na úžitok."
"Nerozumiem vám. Kedy so niekomu ublížil až tak, že by ste sa ma museli strániť môjho priateľstva, " začal som Lonria vyzvedať, "ba dokonca mám pocit, že aj moja prítomnosť vám dosť vadí. Nezabudnite drahý pán, že to vy ste prišli ku mne domov, nech vám ja ako spisovateľ, napíšem knihu o vašom živote."
Videl som, ako sa jeho tenké nohy začali podlamovať. On to zbadal a aby to zakryl, prešiel cez moju chabo osvietenú pracovňu do kúra oproti dverám a sadol si do zeleného kresla, ktoré som dostal od rodičov po vydaní svojej prvej knihy.
Po stabilizovaní svojhi tela, po tom sko sa mu triaška z nôh preniesla cez celé telo, až ho nakoniec opustila, dal sa bez najmenšieho vysvetľovania a zbytočného okolkovania do reči.
"Pán Deso, sľúbte mi, že vo vašom príbehu nebude použitá žiadna cenzúra a že knihu venujete tomu, koho vám, či sa vám to bude zdať divným alebo nie, vyberiem."
"Máte moje čestné slovo!"
Amexeus Lonrido pochádzal z bohatej rodiny, ktorá ako všetky staršie rodiny, mala svoj rodokmeň, ktorý siahal až do osemnásteho storočia. Bola to jedna z mála rodín, ktorá prežila v bohatstve aj veľký pád burzy na Wall Street. Keď sa Amexeus narodil, jeho rodičia sa rozhodli, že sa s ním presťahujú na Slovensko, do malého mesta na juhu.
Amexeus Lonrido bol ako malý chlapec veľmi zhovorčivý. Mal obrovské, hnedé oči a nos ako malý gombík. Nejedna žena čo naňho pozrela, hneď vedela, že keď vyrastie, bude fešákom. Do štrnástich tokov mu však zrástli obočie a vytvorili sa malé, až príliš nápadné fúziky nad hornou perou. Výsmechy nevedel zniesť, bol hrdý, i keď mu o jeho pôvode rodičia nikdy nepovedali. Všetku minulosť zanechali za sebou, všetky úspory rozpredali a začali odznova. Hrdosť a česť - tú všax Amexeusovi odoprieť nemohli. Bola v ňom.
Nuž a tak, aby zabránil výsmechom, oholil si fúzy a upravil obočie, nech vypadá ľudskejšie a pre mladé slečny príťažlivejšie.
Jeho otec však počul ako malý Amexeus hrmoce v kúpelni a preto nabehol do kúpelne a začal malého chlapca karhať, až to nebolo pekné.
"Ty malý zasran nevďačný! Myslíš, že chlapi sa holili od svojich štrnástich rokov?! Čo si ty za nepodarka! Kto to kedy videl, aby sa malý zasran holil!"
"Otecko, ale ty netušíš aké peklo mám v škole. Nijaký spolužiak nemá fúzy."
"Mňa zaujímaš ty! Iné deti nech si robia čo chcú, ty budeš počúvať mňa, rozumieš?!"
"Rozumiem, oci." - nerozumel.
O týždeň to zopakoval znova a jeho ote znova cirkusoval, ba ho aj zmlátil remeňom. Mladý Lonrido však držal a bez slzy kľudne držal tú bolesť v sebe. Vyplakával sa len sám v noci do vankúša, no nie od bolesti, ale zo smútku, že kvôli akej hlúposti jeho otec dvíha ruku. Bolo mu ho ľúto a už vtedy si začal uvedomovať, že niečo nebude v poriadku a že jeho život bude plný irónie a paradoxov, nezodpovedaných otázok a slepej viery v dobro človeka. Lebo on otcovi svoju prvú bitku odpustil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár