Malým človekom som sa stal, keď ma môj zlatý krížikový náhrdelník od rodičov na prvé sväté prijímanie začal ťahať späť k zemi. Pôvodne mi to lámalo chrbticu, no keď som povolil, bolo to len príjemnejšie a príjemnejšie a nemusel som si už toľko veľa vymýšľať a kvačkať na ten kríž, ktorý ma teraz ťahal späť k zemi.
Prestal som sa ťahať do mestských barov a stačilo mi obšťaté miesto za našou malou Redutou, kde lacné víno "Medveď", zdá sa akýmsi vznešeným nápojom, pre mňa prisladkým. Ružovými kríkmi preplnené malé kúty, zvratky a pár úsmevných príhod s pádmi do odkrytých kanálov, s nalievaním hruškového džúsu s primiešanou vodkou do opitého kamaráta a presviedčanie ho o tom, že to je len brzda, alebo zvracanie, ktoré bolo viac hlučné, než žalúdku lahodiace.
Hej, bary sú plné ľudských tiel, ktoré ja veľmi cítiť nepotrebujem. Aj tie úsmevy už nie sú také teplé, ako keď som bol malý a rástol pri starkej v Opatovej. Koľko hodín som strávil v garážach so starými chlapmi, pomáhal im pri ponku, opravoval bicykle. Koľko som sa nalozil v starých panelárňach. A jediné, čo som hľadal, bola odpoveď na nejasnú otázku, "prečo?" a myslel som tým všetko.
Malý, bol som malý a odpovede som hľadal sám. Čím starší som, tým viac lenivosti vo mne kvitne a odpovede na otázky už nehľadám sám, ale pýtam si od ľudí. Chcem byť malý, chcem byť dieťa. Keby som však bol znova desaťročný, kto by ma bral vážne? Osemdesiatsedem kilové teleso, ktoré sa správa na desať a ešte k tomu zarastá ako opica. Ešte aj priateľov nájsť by bolo ťažšie ako to je, ťažšie ako to bolo, keď som desať naozaj mal. A to nehovorím o dievkach - tie sú snáď tiež potrebné.
Chcem mať desať a mýliť sa a nebáť sa mýliť. Žiť neisto a predsa mať istotu, neveriť v smrť a podvedome nepredvídať. Nemilovať, nezraniť a nebyť zranený; nezabíjať svoje sny snami iných. Moje detstvo...
Stihol som toho toľko a predsa to nestačilo. Mal som kopu zlomenín, chrást a jaziev. Plakal som málo, sĺz som sa bál. A ak som aj plakal, tak len zo strachu z plaču. Raz mi kvapol horúci plast na ruku a ja som si ho pod ľadovou vodou strhol. Nevydal som ani hlásku - bál som sa. Doteraz tam mám jazvu v tvare srdca a ona nezmizne. Neplakal som, nekrvácal.
Stalo sa mi to u starkej. Ona je môj strážny anjel a odžila si so mnou veľa, veľmi veľa radosti. (Nie) raz som k nej prišiel podnapitý, lebo domov som sa bál ísť. A ona, stelesnená dokonalosť, človek lepší ako všetci čo poznám, kryla ma. Raz ma k nej dokonca donieslo 15 kamarátov - odpadnutého, dožratého, ale nezgrcaného. Žalúdok som mal z ocele. A aj to vykryla. Ona ma naučila, priateliť sa so starými ľuďmi, nerobiť rozdiely a byť pokorný ako k mladým, tak aj k starým. No ona, ako som povedal, je anjel a dokáže odpúšťať. Azda som vyrástol prirýchlo na to, aby som sa od nej naučil aj toto.
Malí ľudia, najmä deti, majú krásne svety. Ja som veľký, no dieťa. Možno preto ma vždy prekvapí, že moja pravá láska nemusí byť pravá, že priateľ nie je priateľom a ľudia sa zbavia dobrých ľudí, aby im bolo dobre a dobrým horšie. Mojím prekliatím, je dar naivity, no otvorených očí. Vidím veci, ktoré neverím že sú až také zlé a ony naozaj aj tak zlé sú.
Svet je neznesiteľný, ale to som aj ja. Aj láska, aj nenávisť, aj priateľstvo aj vojna, aj teplo a aj chlad, ale predsa niečo do seba majú. Posielam slzu môjmu detstvu, chýba mi a lepšie chvíle už nikdy nezažijem. Som skazený, mladý a zároveň otrávený. No stále s chuťou na kyanid a odolnosťou voči smrti. A neviem spať.
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
demoniqangel
4. 12.decembra 2014 20:06
Paci sa mi, ako pises
Napíš svoj komentár