Nekonečné?
Ó, nie.
Môj psík umiera. Má šestnásť rokov, ale nevyzerá. Poznám ho dlho a teraz, čím bližšie božstvám, tvár má ako môj otec; zronenú a zrobenú k smrti, plnú vďaky a naivity. Veľký človek, o chvíľu bude "bol" môj psík.
Ale hudba stále znie, George Shearing hrá z platne, skoro nesmrteľný, kým sa nezoderie.
A mesiac pomedzi mraky svieti tak jasne, skoro ako slnko, až zabúdam na to, že je noc a zazvoní mi budík. Ale ani to nevadí, lebo niekedy, keď zaspím, tuším a v závere aj viem, že si zapamätám noc, ako bola táto.
Keď spotený tancujem, vyzlečiem si tričko a skáčem do mláky, objímem priateľa a poviem, že ho mám rád, keď vyhodím posledné tri eurá za cigarety, aby svet dával znova zmysel, vtedy viem, že smrť môjho psa má význam a na niektoré veci jednoducho neviem zabudnúť. Alebo nechcem.
Tak to je a bude, veď vydám sa na cestu po popraskanom chodníku do rytmu jazzu.
V diaľke znie saxofón, moja huba má tvar úsmevu a láska v nedohľadne, hej, to je skôr blues, ale nevadí.
A cítim sa hrdinom, viem, že zmením svet, ale nik o tom nevie, len priateľ, či dvaja.
Zatiahnem záclony na všetkých oknách, otočím platňu a nechám sa unášať bopom dvadsiateho storočia, keď život bol krásny, lebo smrť bola čerstvá.
A víno a cigarety, marsky, hej!
V nevedomosti a predsa triezvo, otváram prvú fľašu s úsmevom, veď konečne.
Potom, po treťom dúšku ma napne a poviem si "radšej som si mal strihať nechty, už sú veľmi dlhé" - poškrabem sa na temene a fľašu podám priateľovi. Ponúkne bozk, ale ja vezmem len objatie, veď prečo nie?
A nahí anjeli v ženských šatách, len s chlpatými nohami, donútia ma, zavrieť oči a snívať o nej.
Hej.
Ona kradne sny, každého vytúžená a predsa nočná mora, ale bez nej sny sú prázdne a život vo vlastných rukách. Obviniť zo sklamania ženskú. Tak to má byť, veď kto pochybí vedome?
A stále hľadáš flow, či ako sa to povie, bez prekážok, nech plynie a na hube stále úsmev.
Jazz v krvi,
žily navrely.
Pam - pariri - ram - tam. A teraz sólo na trúbke, zimomriavky, koniec.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
cookie
6. 4.apríla 2015 16:29
Chytila som sa a nechávam sa unášať aj ďalej...
Napíš svoj komentár