"Som sám. Nikoho nemám, tak prosím, pochopte že mne ten plat nestačí. Ako vyplatím nájom, čo budem jesť? Cesta do práce mi trvá dve hodiny, aj to iba ak idem autobusom a to tiež niečo stojí," používal výhovorky, ktoré počul vo svojej domovine, no tam nikomu nepomáhali, lebo konzumu to je jedno, "prosím, dajte mi ešte jednu šancu."
"Je mi ľúto že si na tom tak zle, no ver mi, radšej zhorím v pekle ako ďalej ťa tu zamestnávať," s krikom sa naňho osočil majiteľ bistra kde robil. "Je mi jedno kde skončíš, či skapeš od zimy (bol koniec decembra), alebo budeš spávať po kanáloch, napchávajúc sa krysím mäsom. Ľudia ako ty nie sú na nič súci a jediné čo si zaslúžia, je byť duchmi."
Konrádovi to nedalo a zašiel do najbližšieho kníhkupectva. Bol zručný zlodej, ktorý nie z nutnosti, skôr z čírej zvedavosti začal trénovať už ako 10 ročný a ktorý od tohto mladého veku trpel malým náznakom kleptománie. V kníhkupectve našiel knihu Duch v očiach, ktorá, ako sa zdalo, bola presne o takom duchovi, aký patril k tým, ktorých spomínal jeho bývalý šéf z bistra.
Konrádovi sa zapáčila definícia, ktorú si čítal dokola a dokola a stavím sa, že ak ešte niekde žije, číta si ju aj práve teraz: "Som duchom - všetkým na očiach, pred všetkými skrytý. Plávam medzi ľuďmi ako pstruh proti prúdu, vyhýbam sa zrážkam ako králik ktorému ide o život. Prechádzam cez ľudí dňom i nocou, necítia ma, no nikdy na mňa nezabudnú. Som prekliatim, životom ktorý prežíva, ktorý umrel."
Pocítil že text mu je každým dňom bližšie a bližšie. Veril, že text je o ňom a o jeho živote, alebo on žije podľa toho textu?
"Aj ja sám som duchom," hovoril do svojho odrazu v mláke pred lavičkou na ktorej sa ubytoval v tú noc. "Aj ja prechádzam ľuďmi a zanechávam v každom seba samého. Ja mám v sebe schopnosť hľadieť im do duší a vnímať ich nálady. Vidím do nich všetkých a to stačí, keď prejdú okolo mňa a zahľadia sa mi do očí," uvažoval čoraz intenzívnejšie o svojom poslaní.
Každým dňom, keď sa rozprával sám so sebou čoraz častejšie a častejšie, jeho nevinný pohľad sa začal meniť. Kedysi krásne tmavé oči, temné ako noc, zbledli, zošedli a jeho bielka, akoby sa menili na rozvarené žĺtko. Tvár začal mať čoraz strhanejšiu, slová stále menej zrozumiteľné. Oblečenie mal potrhané, ruky a nohy dobité a poničené. Pod špinou na jeho tele nebolo možné nájsť miesto, kde by bolo vidno jeho pokožku. Kedysi biela pleť, stala sa čiernou.
Prešlo desať rokov, kým sa dostal domov, do svojho rodného mesta. Konrád bol na nespoznanie a ľudia čo sa s ním za detstva priatelili, teraz v ňom videli obyčajného bezdomovca, ktorého prekračovali, ktorému sa ich deti smiali do tváre. Len jedna osoba Konráda spoznala. Bola to Ivana - jeho láska z čias keď začal rozmýšľať nad odchodom. Nevideli sa cez jedenásť rokov, no jej kráse nič neubudlo. Ba skôr naopak, bola krajšia a zrelšia ako kedykoľvek predtým. Jej plavé vlasy siahali až po po driek, keď sa spolu milovali, mala ich krátke, ledva po plecia. Jej zelené oči boli jasnejšie, akoby Konrádova zmyselnosť z jeho pohľadu, preskočila do jej očí. Mala v sebe šarm, ktorým oplýval on keď ju zbalil. Jej dlhé štíhle telo, krásne tvarované nohy, útly trup a krásne viditeľné kľúčne kosti boli rovnako krásne ako vtedy, keď ju spoznal.
"Konrád, čo sa to s tebou stalo? Kde je tvoja krásna pleť, čisté oblečenie a vždy prítomný šarm?"
"Znie to vtipne, " odpovedal Konrád s hlasom ktorý sa mu triasol ako malému chlapcovi v jeho prvý deň na škole, "je vtipné ako si ma oslovila, ty jediná si ma spoznala."
"Spoznala som tvoju tvár, rovnako krásnu ako predtým."
Bola stále zamilovaná, Konrád to vedel.
"Poď, pomôžem ti, nebudeš spať na ulici. Mám veľký byt, dvaja sa tam určite popraceme."
"Nemôžem to prijať, je to od teba láskavé, ale tento život som si vybral ja sám. Niet nad krásny pocit slobody, čerstvú vôňu smogu keď sa ráno zobudím, nehovoriac o pravidlách, ktoré ostatných nútia snívať sny iných."
Ivana sa nenechala odbiť a prinútila ho, nech sa k nej príde aspoň umyť a dať do poriadku.
Spolu prišli do jej bytu. Bol to ten najmenší byt aký si dokážete predstaviť. Chodba bola vlastne kuchyňa z ktorej sa dalo vôjsť do kúpelne a do spálne. Na stenách boli obrazy mačiek a celý byt voňal po mačacích konzervách. Bolo jasné že táto žena žije dlhú dobu sama a snaží sa nájsť stratené v úbohých zvieratách. Konrád sa vyzliekol a vošiel do sprchy, ona zatiaľ sedela v kuchyni a snažila sa pochopiť, čo sa s ním stalo.
keď vyšiel - čistý, voňavý, upravený - bol ako nový človek. Stará krása sa vrátila a jeho šediny mu na nej len pridávali. Podišiel k nej, pobozkal jej ruku a poďakoval za pomoc: "Ďakujem ti z celého srdca. Si dobrá duša a nezaslúžim si tvoju pomoc. Odpusť ako som vtedy bez slova odišiel, odpusť."
Z očí sa jej pustili slzy a aj keď sa snažila premôcť, zlomila sa a pobozkala ho. On sa nebránil, presne o to mu išlo.
Vedel že ju má stále v moci a chcel to využiť. Po noci plnej vášne, kým ona spala, on si pobral všetky veci a odišiel. Znova zmizol bez slova, znova na ulicu, precestovať svet. Nechcel byť pod ničími krídlami, on sám chcel byť krídlami - chcel lietať. Keď vyšiel z bytu v ktorom strávil noc, zazrel na protiľahlej strane cesty hotel, ktorý sa volal Šťastie. nevenoval tomu pozornosť, lebo skutočne, v tomto príbehu to nemá vôbec žiadny význam. Jediné čo preňho malo význam, bola stará láska, ktorú i on sám miloval, no ktorou sa nechcel nechať zviazať. Vedel že viac miluje seba a svoju slobodu, než kľudný život v byte, s denným odchodom do a z práce, rutinou, ktorá by mu nasadila putá, ktoré si on sám strhol.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár