Prestal som hľadieť do nočnej oblohy, pozeral som sa kam kráčam. Zabudol som lietať - pády pominuli, držal som sa pri zemi. O čom to však bolo, byť obmedzený len tým, čo leží pri nohách, keď sny sú tak vysoko v oblakoch, medzi hviezdami, v nekonečnom vesmíre, nepoznanom, nepoznanom...
Prešiel som pár rokov, prešiel ich po zemi, keď mi jedno leto zapršalo. Pršalo dlho, celý jeden prázdninový mesiac, pršalo až tak veľmi, že zábava a rozkoš, prišla mi taká, ako to, čo som vždy chcel. No prestať pršalo, koncom prvého prázdninového mesiaca a ja na jednej z ciest vínneho opojenia, pod nohami som zočil mláku čo ostala po tom daždi.
Mláka to bola hlboká, kvapiek dažďa, nebeských sĺz v nej bolo veľa, aj spomienok aj zážitkov. Uvidel som v nej obraz oblohy, hviezd ktoré mi chýbali, no bál som sa na ne pozrieť. Pocítil som na chrbte sladkú bolesť - oslobodila ma ako nikdy nič predtým. Je to krásne, navrátiť sa na miesta, na ktoré si človek myslel, že už nikdy nepríde a zistiť, že tie miesta sa od jeho odchodu len zlepšili, že stromy sú akési farebnejšie, že slnko žiari jasnejšie a že vzduch je čerstvejší než v panenskej prírode.
Vrátil som sa, precitol som v dokonalom svete, na nebesiach, skackal som z hviezdy na hviezdu a z jednej píšem tento list aj teraz. Dlho som to nepovedal, dlho som to nenapísal, ale svet je dokonalý a aj všetko v ňom a stačilo sa len pozrieť do mláky, ktorú za sebou zanechali všetky slzy z očí, ktoré som poznal, i z očí mojich.
No každý potrebuje niekoho, kto mu tú jeho mláku ukáže, či nie?
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár