Ale k inému: "Počuj, pamätáš na ten smiech, do ktorého si sa zaľúbil?"
"Ani nie, v tej chvíli som nevnímal smiech, nevnímal nič, len Ju celú, nie jej tvár a telo. Prítomnosť, niečo, čo z nej sálalo, pritiahlo moje srdce a neskôr moje oči, zmätené, cítili sa neskúsné."
Hovoril jeden kamarát druhému pri pohári piva v bare, kde stoly boli z dubového dreva a úsmev barmaniek silený, lebo pre obchod bolo vždy výhodné, obsluhovať tupých, ale bohatých.
Noc dostala svoju daň a opití kamaráti sa znovu, ako inak, dostali k téme: Partnerské vzťahy a nekonečná láska.
"Ja ti neviem, tá moja, hľadá stále pravdu v mojich slovách a tá tvoja zas v tých svojich. Neviem, čo je lepšie, ale na šťastie nám to urcite nestačí."
"Priateľu, poviem ti to priamo - žena túži po veciach nedosiahnuteľných, ak túži po hviezde a ty jej ju dáš, okamžite ju prestaneš baviť, lebo tá hviezda, prv nedosiahnuteľná, sa stane dosiahnuteľnou."
"Niečo na tom pravdy bude, aj keď, je to smutnejšie ako sa to zdá, keď sa ťa to týka."
A tak pokračovali v rozhovoroch na nekonečnú tému o nekonečných ženách, ba spomenuli aj tie z nekomerčných filmov a piesní. Veď ktorý chlap nemiluje ženskú dušu, tú ktorá je ukrytá v jej zjave, ako prvú? Povaha a podobné prv nepodstatné veci si pripustí, či preskúma až v situáciách, keď sa pýta, či je tu správne.
No vráťme sa k našim priateľom, ktorí sa už tackali zo spomínaného baru domov. Čas už pokročil, tma bola skôr taká ranná a oni, dvaja blázni, opierali sa jeden o druhého hlavami ako v nejakom kreslenom filme. Ťažisko sa im presunulo do hláv. Zrazu jednému z nich (nie je podstatné ktorému) zazvonil telefón. Nemotorne ho vybral z vrecka a keď uvidel kto mu volá, okamžite vytriezvel. Bolo tam JEJ meno, tej, ktorá mu kradla v noci spánok a ktorú tak ľúbil, až nenávidel. Dokonca Ona bola príčinou sexistických rozhovorov, ktoré viedol so svojím kamarátom, ktorý mu plne rozumel, lebo v tejto dobe má na konte už každý nejakú svoju JU a preto si páni tak dobre rozumejú. Chlapov ženy spájajú, ženy chlapi rozdeľujú.
No späť k telefonátu. Akonáhle zodvihol, ozvalo sa jemným hláskom: "Kde si? Idem akurát taxíkom do mesta, chýbaš mi a tak rada by som to všetko vyriešila."
On nechápal čo sa deje, prečo Jej zrazu osvietilo myseľ a zavolala mu, no spôsobovalo mu radosť, keď cítil, že ho stále má rada. "No idem po hlavnej, stretneme sa na námestí," odpovedal jej čo najtriezvejším tónom, aký v tej chvíli dokázal zo seba vyludiť.
A tým to haslo, celý večer ako mohol skončiť pekne dvoma priateľmi, ktorí sa rozlúčili na polceste, skončil úplne inak, dvoma priateľmi, ktorí sa rozlúčili keď tá cesta ani nezačala a jeden z nich sa dokonca vrátil.
Chvíle ako tieto, nútia ma uvažovať drahý čitateľ, či si radšej nepôjdem sadnúť nad nejakú lepšiu knihu ako život sám, lebo život sa stáva až príliš priehľadným. Priateľstvá plynú, "pravé" lásky tiež, rozumy sú otupené a zima v Lučenci vyzerá skôr ako leto v Londýne.
Veľa radostí prajem.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár