Matne si spomínam na veci, ktoré som si z pamäti radšej vymazal. No nič netrvá večne a takéto chvíle sa pritrafia raz, dva krát do mesiaca, keď myslím na svoje milé, na sny ktoré s nimi mali byť pravdou. Bez nich ostali odložené v šuflíku s nápisom "budúca láska" ktorý sem - tam otvorím a znova sa usmejem.
Úsmev je fajn, úsmev mám rád.
Som, ani neviem ako, pred Delikatesom a tam stojí hrdina. Oblečený v teniskách s tromi pruhmi, jeden z nich je akýsi natrhnutý, rovnako aj špička pravej tenisky. Nad nimi tepláky a vrch mu kryje teplá šuštiaková bunda neznámej značky, ktorá je u hrdinov z ulice tá najobľúbenejšia. Lebeňu nemá pokrytú ničím, len čiernymi vlasmi a širokým úsmevom. Bezzubý brazílčan, ktorému som sa pred rokom prihováral pri Vajanského škole a ktorému som dal cigaretu. V jednej ruke má milenku a v druhej pohár. Je to krásne, pre mňa určite a pre ľudí čo idú za mnou, až tak nie.
"Dobrý večer, pamätáte si ma?" Prihovoril sa mi priateľský brazílčan.
"Ale áno, raz sme sa rozprávali na Vajanského, o vašom bratovi, však?"
"Áno, Ršo Oláh. S ním ste chodili k Findrovi do autoškoly, pamätáte sa?"
"Ale hej, a vy už vodičák máte?"
"Nie, ja ho nepotrebujem, mne ho aj tak nedajú kvôli dákemu papieru od doktora," hovoril mi, no stále s úsmevom. Podľa môjho skromného názoru v tom zohrávalo rolu aj to lepidlo, ktorého pach mu prenikavo vyrážal z pórov, uší, očí, nosa a úst, nechtov, chlpov, zadku, penisu a neviem čoho všektého, no to nie je podstatné.
"Mňa vozi brat, viete, Rišo Oláh."
"Hej, hej, už ste ho spomínali. No nezdržím sa, nehnevajte sa. Chcem len pozrieť tetu Evu, či robí a padám domov."
"Jasné, jasné, ale nedáte si so mnou aspoň vína?"
"Ďakujem, rád ochutnám," hovorím bez váhania. Pri našom minulom stretnutí som ho ponúkol cigaretou, teraz mi to asi vracia. Smrad a jeho pôvod pre mňa prekážkou nie sú; totiž už dávno som zistil, že akýkoľvek človek, či je na ulici, či v zbohatlíckom bare na hlavnej, urazí sa ak ohrniete nosom nad ponúknutým alkoholom. Akurát bezdomovcov to aj raní, je cenné, ak aj keď nič nemajú, to posledné ponúknu vám. Um mojich hrdinov z ulice je oveľa viac ľudský, než ten v baroch.
Pred týždňom som sa nedopatrením dostal na diskotéku, kde sa bez môjho vedomia mal konať striptíz. Ženské divadlo pre mužov. Teda aspoň tak mi to je podávané od nepamäti, tak som to vnímal. No v osudnú noc som to zažil na vlastnej koži a to čo nasledovalo som ozaj nečakal. Keď zahlásili čo sa bude konať, stuhla mi krv v žilách. Azda to bolo kvôli mojej milej, no skôr mám pocit, že to bolo kvôli mne. Totiž keď som v luxusnom podzemnou priestore uvidel chlapov ako sa tlačia k parketu, len aby vychytali najlepšie miesta, keď som pomedzi nich uvidel niekoho princeznú ako ladne a vyzývavo hýbe bokmi a hnátmi, prišlo mi zle. Postavil som sa a vybehol z toho prekliateho miesta na vzduch. Pri mojom vtedajšom alkoholovom a kondičnom rozpoložení bol beh ozaj nadľudským výkonom, čo značí, že zážitok to bol ozaj nechutný. Pri rozdýchavaní sa mi tisli slzy do očí, no nevypustil som ich, teda až kým som sa nestratil z dohľadu ochrankárov.
Plakal som, lebo nahé telo má patriť len jednému. Lebo chlapi a chlapci čo hľadeli na ten tanec, podobali sa skôr zvieratám a ľudskosť z nich sa vytrácala spolu s hrdosťou celulitídovej krásky na parkete. Plakal som, lebo svet sa pre mňa zrútil a všetka nádej vo mne zmizla. Dúfal som, že sa ma niečo také nedotkne, no verte, pre mňa je to horšie, ako keby mi zabili mačku. Svet sa asi od mojich desiatich rokov, odkedy ho postupne vnímam reálnejšie, asi dosť zmenil. Alebo je rovnaký a pre mňa čím ďalej, tým viac nepochopený.
Ja sám som prasaťom, večne nadržaným, posadnutým ryšavými kráskami, podvádzajúcim a luhajúcim, ale kvet zo zeme nevytrhnem, ženu neudriem a na švédsku trojku sa nedám. Láska, milovanie a či sex, patrí len medzi dvoch. Nahé telo tiež patrí len tomu jednému vyvolenému a nie tým tridsiatim.
Po prekonaní smútku a sklamania, zahanbený ľuďmi a nie človečinou, pobral som sa domov. Mesiac mi svietil na každý krok a jeho odraz v mlákach ma oslepoval. Vrátil som sa do svojich svetov, kde stromy sú zelené aj v zime, slnko pečie a ja sedím pred chatou na Ružinej, grilujem si zapácované kura, fajčím jednu od druhej a dym zapíjam frankovkou. Svet bol znova môj.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zelenookarysavka
20. 12.decembra 2014 22:25
bude to znieť divne, ale ten blog je úplne super
Napíš svoj komentár