Dievčatko priviazané o strom.

Včera v škole som zažila naozaj zvláštny moment. Ešte teraz mi je tak zvláštne na duši, niečo ma tlačí na hrudi, keď si na to spomeniem.

Zo začiatku to bol deň ako každý iný-po Maťovom odchode do školy som klasicky zas zaspala, nadávala na budík, štyri hodiny sa šuchtala po byte, aby som zas skoro zmeškala električku, tam som si čítala Lasicovú a zajedala ju koláčikom a mala fakt príjemné ráno. Na hodinu som ako zvyčajne meškala(už tretí stupeň štúdia ma tento zlozvyk sprevádza a fakt neviem, kedy ma mieni opustiť),no profesorka či inžinierka či ako ju to mám volať si z toho očividne nič nerobila a pokračovala s úvodnými informáciami.

Mali sme anglinu a ako každú hodinu sme diskutovali o správach, ktoré nám jedna z nás prezentovala. Priznám sa, že som veľmi nepočúvala - predsa len, bolo pol 8 a môj mozog sa začne prebúdzať tak o desiatej. Po chvíli, to už keď bola diskusia, som začula dáke hrôzy, čo sa dejú v Severnej Kórei. Hej, bolo mi z toho smutno, ale až tak som to neriešila, i keď už vtedy ma napadlo, že je strašne smutné, že niekto práve prežíva kórejské mučenie na vlastnej koži a my sa o tom na Slovensku len rozprávame, rovnako ako o počasí, a ešte sa aj tvárime, že o tom strašne veľa vieme.

No potom sa decká začali angažovať s väčším záujmom, tak som spozornela aj ja, a započúvala sa, akú tému momentálne rozoberáme. Hm, to som si mohla myslieť- cigáni. Prispela som aj ja svojou troškou do mlyna, rodáci z mojich Moraviec vedia, že toho veľa pozitívneho nebolo. No keď sa ozvala spolužiačka z Michaloviec, chcela som ujsť niekam ďaleko, najlepšie do inej galaxie...

Andrea nám rozprávala príbeh z dedinky blízko Michaloviec. Názov som, ako inak, zabudla hneď, čo ho vyslovila. No opis nasledujúcej rodiny mi veru tak rýchlo z hlavy nezmizne: Je to totiž tak, že podľa Andreiných slov prišli cigáni/rómovia/menšia(ja neviem,volajte ich ako chcete) z východu, že je finančne výhodné si zobrať do opatery deti z decákov. Štát vám ešte lepšie prispeje, ak sa v budúcnosti budete chcieť s láskou starať o dieťa fyzicky či mentálne postihnuté.

Je to celkom logické, na choré dieťa sú samozrejme aj vyššie výdavky. Čo mi do hlavy už nejde,je prečo majú ľudia potrebu sa takto správať. Aby som sa vrátila ku konkrétnej cigánskej rodine- ako správni prefíkaní a naničinéakonaprachymysliaci ľudia si osvojili práve retardované dievča. Andrea vravela, že dieťa je naozaj v zlom vstave a potrebuje neustálu opateru.

Viete čo jej tí hajzli dávajú namiesto lásky a opatery? Namiesto milých slov, teplého jedla a teplého dotyku, objatia a podpory ju každé ráno vynesú pred dom, priviažu o strom a nechajú ju tam, priviazanú, ako by som ani psa nenechala, až do večera, kedy si ju zase zoberú späť a veľkoryso nechajú prespať pod svojou strechou. Asi márne dúfam, že sa jej aspoň aj trocha stravy ujde.

Bola som z tohto prípadu poriadne vykoľajená a dlhé minúty som nemyslela na nič iné. Cigáni-necigáni, nech by toto spravil aj pápež, pre mňa je to špina, kôpka všetkého zlého v jednom tele. Normálne je mi z toho fyzicky nevoľno. Prečo? Načo je toto potrebné? Čo budú robiť s tými pár stovkami, čo za toto dostanú? Ak by som zarábala, radšej by som im rovno dávala tie peniaze a to dieťa ušetrila, umiestnila ich čo najďalej od týchto príšerných ľudí a robila všetko pre to, aby na nich raz a navždy zabudla. A vôbec-ako je možné, že štát sa na toto tíško prizerá a ešte niekoho za to aj finančne odmení??? Bol tam starosta, bola tam polícia, bola tam sociálka- a dievčatko stále trpí v tejto rodine.

Nechcelo sa mi veriť, že takéto niečo sa deje pár kilometrov odo mňa. Ani si nechcem predstaviť koľko podobných prípadov po celom Slovensku máme. Ja sa pýtam prečo? Prečo dvaja ľudia, čo si majú byť najbližší aj keď sú cudzí, sa dopúšťajú takýchto ohavností? Ja som schopná sa týždne až mesiace zožierať keď niekomu klamem, ublížim alebo už len ohováram viac ako pripúšťa "spoločenská etiketa" a popritom niekto bez mihnutia oka robí niečo takéto a ešte aj horšie? Aj keď toto mi príde ohavné viac než dosť.

Najhoršie je, že sa pred tým nedá nikam ujsť. S takýmito zverstvami sa stretneme po celom svete, keďže to nie je otázkou národnosti. Je mi strašne smutno a ťažko. Neviem, nechápem, nerozumiem. Nie a nie a nie.

Milá bola tiež reakcia skupiny - teda áno, chvíľu sa tvárili smutne, ale za chvíľu sa už smiali ako náš spolužiak z Ekvádoru zas poplietol slová. V ten deň som si celý okolitý svet všímala oveľa pozornejšie. Jedna spolužiačka sa sťažovala, že sme dlho v škole, ďalšia,že je prechladnutá, ďalšiemu sa v škole strašne nechcelo sedieť, lebo veď to je strašnáááá nuda. Pokrútila som hlavou, s myšlienkou "Haloooo ľudia zobuďte sa, veď máte úplne všetko!" a na prednáške zapla notebook. Internet mi ponúkal články typu "Pomóc, nemám orgazmus, môj svet sa zrútil!", diskusii ako "Aký chlast by ste mi poradili na piatok, čo nie je drahý a budú ho piť baby,aby som ich potom zbalil?" alebo zopár tipov "Čo spraviť s tou sukou, čo bývala vaša najlepšia priateľka, ale teraz sa podľa vášho TRIEZVEHO úsudku obšmieta okolo vášho priateľa, takže teraz je to čúza, ktorej sa musíte zbaviť!". Telepaticky som sa snažila spojiť so všetkým živým navôkol, so všetkými spolužiakmi, čo sa s nimi deje, že na to dievča už zabudli a sťažujú sa na veci, za ktoré by si polka sveta vytrhla srdce priamo z hrude, aby ich mohla aspoň vidieť, chytiť, ochutnať...

V knihe od Lasicovej, čo teraz čítam, sa vyskytuje istá babinka, ktorá sa dožila úctyhodných 90 rokov, aj preto, lebo sa nikdy netrápila druhými. V tom zmysle, že ju nikto a nič nerozhodili, šlo iba o jej vnútorný život. Veľmi ochotne by som si s tou paňou vymenila povahy, pretože s mojou empatiou a citlivosťou mi tento svet a skutky v ňom pomaly ale isto po kúsočkoch trhajú srdce na kúsky.

 Denník

7 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu