Heh, človek mieni, kamoško hore mení...
Zasiahlo ma to hlboko. Možno až príliš. Ale musím priznať, páči sa mi to tak. Pomohol mi nájsť samu seba. Aký paradox, nie? Mala som pocit, že dávno predo mnou vedel, kto som. Skvelé bolo, že sme pred už ozajstným randením boli kamaráti, takže ma poznal. Nemala som šancu ho oblbnúť, hneď ma prekukol. Nemuseli sme to hrať na zoznamovačky, nemuseli sme po nociach rozmýšľať, či to ten druhý myslí dostatočne vážne. Vedeli sme, že ak sa to raz stane, pôjdeme do toho obaja naplno. Okej, ak mám byť úprimná, zo začiatku som sa vykrúcala, že ešte uvidíme, ešte to nič neznamená, teraz si užívajme mladosť, ale všetci kamaráti vedeli, že sa len bojím toho, ako veľmi som zamilovaná a on len s úsmevom čakal, kedy mi to dopne. Zas vedeli všetci skôr ako ja čo sa to vlastne deje v mojej duši.
A srdci.
To od prvej pusy začalo ako byť od znova. Tri, dva, klapka- a beží nový film. Nový život. Tak som sa skutočne cítila. Tráva mala pestrejšie farby, vtáci vyspevovali čoraz krásnejšie melódie, každý sa mi zdal akýsi šťastnejší. Najmä môj obraz v zrkadle. Pozeralo sa na mňa úplne iné dievča, s inými prioritami a hodnotami, väčšinu času túžiace utiecť od svojej nedávnej minulosti. Veď viete ako to je, pred mesiacom ste túžili po nezávislosti, teraz v jeho objatí je vám ľúto všetkým bozkov s iným chlapcom. Ja však vyznávam životnú cestu, že všetko sa deje pre niečo. Možno keby som nebola vtedy sprostá a keby nechcem za každú cenu byť taká ako moji "hrdinovia"- rockeri 20.storočia, nikdy nie som s ním.
Tak to malo byť.
Nič nie je náhoda a on mal byť mojim osudom. Tým som si istá rovnako ako tým, že na svete nikdy nezavládne mier. Hej, možno otrepaná téma, ale fakt ma to desí každý deň. Ale vráťme sa späť k téme, moje vnútro sa chce spovedať. Viete, ja som veľmi zvláštna. Jedného dňa chcem zachraňovať svet a náramne si vážiť vzdelanie, na druhý sa už vidím s cigou v hube a pivom v ruke, zvysokaserúcu na všetky konvencie a zaužívané zvyky. Na jednu stranu osoba veľmi zbožná, majúca veľmi kamarátsky vzťah s bohom a zhovarajúca sa s ním každý deň, na stranu druhú vidiaca sa ako presúložím celú noc. Je to len maličká zmienka mojich myšlienok, z ktorých sa však niekedy vie vytvoriť taká búrka, že mám chuť vyskočiť si z tela, z hlavy, zovšadiaľ, lebo sa to už so mnou nedá vydržať. Sama to niekedy nedokážem. A to si teda predstavte ako so mnou môže zvládať niekto iný. Je to ťažké.
No je to krásne.
Všetky tie objatia pod perinou a párhodinové rozhovory. Všetky nezhody a udobrovania. Spravili sme mnoho chýb, mnohé rozhodnutia sme mali učiniť rozhodne odlišným smerom. Mnohé skutky nevykonať, mnohé slová nevysloviť. No je to tak kurva náročné. Nedá sa byť bez chyby 24 hodín denne. Fakt nie. Človek sa snaží, ale občas vybuchne, občas niečo dojebe, nie vždy sa niečo vydarí.
Preto pochopenie a odpustenie ostávajú tým najväčším darom.
Je mojim najlepším priateľom, milencom, otcom, synom, učiteľom, bratom - vlastne všetkým v jednej osobe. Najčarovnejšie je, že som do neho zbláznená skutočne každým dňom viac. Verím, že toto šialenstvo nám potrvá ešte pekných pár desaťročí.
Nie vždy to vzdávajte. Oplatí sa mávnuť rukou a prehltnúť sklamanie. Budete si ďakovať. Lebo potom príde podpichnutie, pohladenie ruky, oči sršiace láskou,jeho krásne pery, v spánku prehodená jeho noha cez váš bok a pocit, že nikdy v živote iného nechcete. Nevidím dôvod, prečo by to nemalo vydržať až do konca našich dní..
Prajem vám šťastie všetkým.
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
3
@desgaire to je nejaký choros, on to píše pod každý blog ale inak krásny blog, plný dojatia- podľa mňa by to mohla byť predloha na nejaký skvelý film
Napíš svoj komentár
Je to úplne jasné, že haemorrhoides tu zohral významnú úlohu pri lakrymosuskej laktycádii.