Simplex

,,Čo to máš?” spýtala sa ma kamarátka upierajúc na mňa zhnusený pohľad röntgönojúc ma od hlavy po päty. Vystrela ruku so vztýčenými prstami akoby sa chcela dotknúť niečoho nepríjemného, zakrvaveného a zahnívajúceho. Bola som zmätená, nevedela som, čo na mne mohlo v nej evokovať tento pocit, ktorý sa na jej tvári zjavne stupňoval.
Zrazu však prsty odtiahla: ,,Fúúúúj... To je hnusné...“ Zdalo sa mi, že ju každú chvíľu napne.
,,Čo? Čo je? Čo sa deje??“ nechápala som a oči sa mi zaleskli po slzách.

No nedočkala som sa odpovede. Opustila ma aj kamarátka... A tak, kráčajúc po uliciach, ktoré pokrýval pomaly sa topiaci špinavý sneh, som nevnímala blikot pouličných lámp, ktoré sa snažili aspoň trošku zmierniť pološero rýchlo zahaľujúce mesto vo svojej temnote...

Ľudia sa odo mňa odvracali, znechutene na mňa pozerali, šepkali si a pohoršene krútili hlavami. Nechápajúca a nepochopená som tápala medzi davmi ľudí a snažila sa dopátrať príčinu tejto averzie voči mne. Sťa vyvrheľ som blúdila po uliciach mesta s pocitom menejcennosti, plná komplexov a vzrastajúcimi samodeštruktívnymi chúťkami.

A potom som to zbadala... zbadala som príčinu správania mojich blízkych, ale aj ľudí mne úplne neznámym... príčinu vo vianočnom výklade obchodného domu... zbadala som odraz... odraz svojej tváre... svojej obludnej tváre...

,,Ja mám herpes!!!!“ zhrozene som skríkla... Môj hlas sa niesol ulicami a v pohľadoch ľudí som cítila ešte väčší odpor... ,,To bol ten simplex... HERPES SIMPLEX!“ zasyčala som zatínajúc ruky v päsť. ,,Tento boj však nehodlám prehrať...“




Áno... presne takto vyzeral môj pondelkový deň v zhyperbolizovanej forme... Deň 3.12.2007 sa totiž zapíše do dejín... Či svetových, to netuším... Avšak do mojich určite...

Malý nenápadný červený fliačik... maličký vriedok... hmm... svrbí to... väčší vriedok... No naivne som dúfala, že to bude len niečo krátkodobé, niečo, čo zmizne v priebehu dňa... maximálne dvoch... Ani v najhoršej nočnej more som si nemyslela, že to bude... herpes...

No nechcené sa stalo skutočnosťou. Mám herpes. Áno, ja, Lívia vs. Desiree mám herpes. Prečo z toho robím takú vedu? Lebo je to môj prvý herpes. Prvý... áno... Malý, chutný, pekný, mierne sčervenaný herpes... (Nie, to vyznelo, ako by som sa z neho tešila....) Je to niečo nové, niečo neznáme a nepoznané... Keď je niečo prvýkrát, ľudia to prežívajú... A je jedno, či sa jedná o prvý deň v škole, prvý výlet, prvú cigaretu, prvý pohárik s alkoholom, prvý bozk, prvý intímne ladený zážitok, alebo... aj o prvý herpes...

No vôbec z toho nemám radosť. Prenasleduje ma pocit menejcennosti... V pohľadoch ľudí sťaby vo veľkej knihe vidím čítať: ,,Ha... štetka... ktovie, čo robila celý víkend... Prehýrila noci a teraz sa čuduje, že má herpes a že sa s ňou nikto nebaví... Aha, už plače... Tak jej treba. Plače nad vlastnou hlúposťou. Chudera, sama sa potrestala...“

Presne to tam vidím. Môžem vás ale ubezpečiť, že nič z toho nie je pravda... Celý víkend som pekne krásne sedela doma za PC, ako pravý nurd, a čítala a písala som blogy, editovala webku a dokonca som si pridala aj nejaké nové fotky. To je vlastne to, prečo ma to tak štve. Človek sa stránil akéhokoľvek nebezpečenstva, ale herpes ho napadne doma... Asi som nemala olizovať tie nožničky...

No, ono by to ešte nebolo až také strašné. Pomyslela som, že herpes zmizne, asi mu trošku aj pomôžem, ale... potom sa to všetko zvrhlo...

*Ygor mi povedal, že je to určite nádor a že by som si mala odoperovať spodnú časť tváre.

*Vymyslel sa o mne nový vtip…
Do miestnosti najskôr vojde herpes a potom vojde Lívia.

*Úplne som stratila autoritu…
,,Dobre, takže pozri, Mišo, ja som ti dala nejaké materiály, spísala som už aj otázky, ktoré budeme klásť, veľmi by som ocenila nejaký dobrý nápad, potom ho prediskutujeme spolu, zohnala som už aj techniku a taktiež by sme nemali zabudnúť na… LÁSKAVO NEODCHÁDZAJ Z MIESTNOSTI, KEĎ SA S TEBOU ROZPRÁVAM!!!!!!”

*Na biológií bola vytvorená takáto teória:
Pozri na ten kopec na Líviiných (bože, ja si neviem vyskloňovať meno…) perách… To sa určite začala rozmnožovať pučaním. Práve jej tam na spodnej pere začala pučať nová malá Lívia… Áno, je to jasné… O 3 dni tam už bude vidieť hlavičku a tak ďalej, až sa tam nakoniec bude hmýriť celkom nová malá Lívia, ktorá sa potom odpučí… Teda oddelí…

*Hmm… to by sa ešte dalo zvládnuť. Celkom milá predstava, že budete mať dvojičku… Lenže na geografií sa vyvinula absolútne nová teória…
Ale čo keď to takto pôjde ďalej… najskôr to bude jedna malá Lívia, potom ďalšia, dve, tri… A o chvíľu bude toľko malých odpučaných Lívií, že ich budú milióny...!

*Aj to by sa ešte dalo prežrieť… Avšak invázia Lívií nad nami visela ako Damoklov meč a tak sa muselo ďalej myslieť…
Toľko Lívií… Hmm… budú chcieť ovládnuť svet… začnú presadzovať umelecký a filozofický smer líviizmus (= myšlienkové hnutie, ktoré vzniklo začiatkom 21.st. Založila ho Lívia a ešte stále je v evolúcií. Postupne a nenápadne sa však zakomponováva do učebných osnov. Nie, zatiaľ to nie je žiadna sekta!!). Ale to predsa bude znamenať koniec ľudstva… Musíme ich vyhubiť… najlepšie, ak to urobíme ešte v zárodku… Pokiaľ sa ešte veľmi nerozmnožili…

*Čo sa dialo ďalej… netuším… 31 krvilačných ľudí sa chcelo na mňa vrhnúť a zabiť ma, tak som vzala nohy na plecia a utekala kade ľahšie…


Vidíte… neobyčajne obyčajný herpes… A človek pri tom môže prísť aj o život…


Btw… Čo je dobré na herpes?

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu