Šli sme so školou do Londýna na ,,výmenný jazykový pobyt'', čiže išlo o to, aby sme sa zdokonalili v angličtine a pozreli si ich krajinu. Veľmi som sa tešila, mali sme zraz o 7:30 pri našom gympli. Prišla som na čas (tesne pred odchodom autobusu, to je u mňa na čas), keď sa už rodičia lúčili so svojimi ratolesťami a pribaľovali im do ruksakov ešte nejaké tie horalky, aby ich pre zmenu nebolo málo. Mama mi zaželala šťastnú cestu, a že si mám na seba dávať pozor.
,,Jasné mami, dám si.''
Moje nadšenie sa postupne rozplynulo, keď sme opustili Bratislavu. V autobuse zavládla ta TRÁPNA SLOVENSKÁ ATMOSFÉRA (ako keď lietadlo z prímorskej dovolenky pristáva na bratislavskom letisku, a nejaký človek začne blbo tlieskať a všetci ostatný sa pridajú). Chalani sedeli vzadu v ich obľúbenom zhluku a rehotali sa. Okolo mňa sa trúsili ŠEPOTY š-š-š-š-s-fúí-s-s-s (takto je počuť Slovenčinu, keď stojíte obďaleč9. dievčat. O tom čo si tam kúpia, koľko ich známych a rodinných príslušníkov už v Anglicku bolo, atď. Proste slovenská typika. Týmto som sa rozhodla, že ich budem nepočúvať, a budem si proste užívať cestu. (Mimochodom, ako jediná som sedela sama, lebo som sa chcela v noci vyspať.Heheh). Pozerala som sa von oknom. Bohužiaľ som nemala po ruke žiadnu hudbu, a tak som musela nechcene počúvať všetko naokolo. Najskôr mi to nevadilo. Mali sme dvoch šoférov z Medzilaboriec (moja krv), ktorí si rozprávali stále neslušné vtipi po rusnácky. (JATT)...
Samostatnú kapitolu by som však mohla napísať o SPRIEVODKYNI z FIFO TOURU.. Otras !!!!! Nielenže vedela po anglicky menej ako ja (a to ja viem indickou angličtinou), ale ešte aj flirtovala so šoférmi. Okolo 35 ročná kun...., ktorá bľabotala do toho mikrofóniku nekutočne primitívne poznámky o tom, kam práve ideme. Naše učiteľky s ňou kecali... Ja som sedela napravo od nich.. V predu. Musela som počúvať tie trapné kecy, ale zato som videla aj celú cestu. To bolo fakt pekné. Šli sme cez Nemecko .... Len tak medzi poľami sa mihla velikánska mešita. Chválila som za to Allaha. Vtedy som Allaha cítila veľmi blízko srdca.
V buse sme mali aj TELKU. (Áno, boli na výber aj filmy.) A aké ? Americké so SLOVENSKÝM DABINGOM. Také, ktoré každý z nich pozeral už aspoň 10 krát. Tajne som dúfala, že si vyberú aspoň niečo normálne, ale nie... Svadby podľa Merry po slovensky. Najväčší fejl. Niektorédialógy už poznali naspamäť a vrieskali ich v danom momente. Mala som chuť proste vystúpiť a utiecť. Keď skončil film bolo chvíľu š-š-š-úúú í s s, a potom začali spievať (vlastne vrieskať) pesničky od ELÁNU. Takto som sa už na tú cestu fakt nevedela sústrediť. Musela som to nejak prekusnúť.
Keď sme vošli do Londýna, všetci boli nadšení a všetko komentovali. . Jazdili sme ešte 10 min. mestom, až sme nakoniec zaparkovali na danom parkovisku. Tam nás už čakali rodičia detí, ku ktorím sme sa mali ubytovať. Bolo daždivo (ako tam skoro vždy haha). Vystupovaaaaaať !!!! Stáli sme v jednej kope a každý rodič mal v ruke papierik s menom študenta, ktorý mal ísť ku nim. Boli to obyčajný britskí ľudia v posivom oblečení (ako počasie). Keď som zbadala ženu v silnoružových pedžamí (voľné balónové nohavice), rozbehla som sa k nej. ,,Ja budem u nich !!''zavolala som na profesorky. Prekvapene sa namňa pozreli a pozreli si, koho má napísaného na papieriku. Nebola som to ja. Ale povedala, že sa môžme dohodnúť. Spolužiačke to jasne že nevadilo... Takže som sa hrdo usmiala. Všetci si mysleli, že mi šibe... Ale mne to bolo jedno. Ha Háaaaa .. To bude víkend !!! (bol štvrtvok podvečer mimochodom)
,,Where are you from aunty ?''spýtala som sa zdvorilo.
,,From Pakistan.'''
Budem písať po slovensky.
,,Á, ok. Vybrala som si vás preto, že máte pedžami, aj ja niekedy nosím pendžami.'''
Haha bolo to také smiešne... Bol tam aj jej manžel a prizeral sa.
,,Ako sa voláš ?''spýtal sa.
,,Zeyna.''
,,Ó, tuto moja žena sa vola Zeinat !!! Máte rovnaké mená ! Ideme do auta ? Poďte, zoberiem tvoj kufor.''
Ha ha ha.. Super.
V aute som sedela v zadu. Pán Khan (nepamätám si prvé meno) riadil a hovoril mi, že poobede zvyká byť hustá premávka. Jeho angličtina bola rýchla, ale rozumela som. Povedal mi, že majú syna Shiráza. Hups, vôbec ma predtým nenapadlo, že by môj spolubývajúci mohol byť chlapec. To som v kaši teda.
,,Širáz rád hrá na gitare a hrá kriket. Máte u vás tiež kriket ?''
,,Nie.''
Auto zastalo. Všetky domy rovnaké. Dlhá ulica. Preboha, ako si môžu pamätať, v ktorom z nich bývajú.
,,Poď, poď ďalej,'' vítali ma. Ukázali mi moju izbu, že ma dole počkajú s večerou.
Izba bola na poschodí. Klasicky britský domček. Osprchovala som sa, dala som si nejaké tričko a džínsy, a prišla som dolu. Veľká obývacia miestnosť bola spojená s kuchyňou a jedálňou. Na sedacej súprave sedela utešená rodinka. Pán Khán, Pani Zínat Khán, a ich synáčik Širáz Khán. Pozerali telku.
,,Háááái, tak už som tu.''
Všetci sa hneď postavili a usmievali. Zavolali ma k stolu. Širázko bol odomňa trochu vyšši, čokoládovo hnedý, bol dosť chudý, a mal velikánske hnedé oči. Mal taký haircut jak na bokoch hlavy nič, a hore hodne. Haha. Na večeru sme mali pizzu a hranolky. ,,Mám rada ázijské jedlo, nemuseli ste premňa meniť jedálníček.'' Tvárili sa , že nerozumejú a pokukávali jeden po druhom. Pán Khán ma upokojilm že mi budú variť pakistánske jedlá. ,,Prosím Vás , neviete kde je v londýne mešita ? Zajtra je piatok a chcela som sa ...'''
,,Áno jasne, mešita je v Regents parku pri Oxford street''odpovedal pán Khan a napísal mi ochotne adresu na papierik.
,,Ďakujem'''
Keď mse už skoro dojedli, vypila som skoro celý pohár koly. Tá nesmie chýbať ani u nich. Haha.
,,Máš nejakého priateľa ?'' spýtal sa pán Khán. To som si začala už domýšľat, na čo tým naráža. Lenže mne sa nechcelo vysvetľovať, že kto to je,a povedala som ticho NIE, pozerajúc pritom na pohár pani Zeenat. Po tejto odpovedi sa pán Khan pozrel na svojho syna a potom na pani Zeenat. To už som sa cítila strašne zmätene. A videla som, že Širázko divne zagánil na mamu a zagúľal očami.
Na druhý deň po raňajkách sme sa so Širázom konečne začali rozprávať ako normálni mladí ľudia. NORMÁLNI.
,,Odkiaľ ste z Pakistanu ?'''
,,Z Lahore. Chcela by si ísť do Pakistanu ?''
,,Áno. Ale neviem, či by som sa živá vrátila naspäť. '''
,,To neviem ani ja. Ale mohla by si to skúsiť a ísť tam len tak na dovolenku.'''
Pozreli sme sa jeden na druhého a usmiali sa. Šibalské oči !
,,Fakt nemáš priateľa ?'''
,,Mám, ale strašne som sa hanbila, nevedela som , čo mám povedať''
,, Oh.. Aj ja mám priateľku.. Radi by sme sa vzali, mám ju veľmi rád.''
,,Myslím, že Tvoji rodičia by nás radi videli spolu. Ha ha'''
,,Ha ha, hej. Nevšímaj si to, sú moc zastaralí.''
,,Priprav sa nikah, už Ti ostáva málo času. Si moc starý haha'''
Veľmi sme sa za ten čas skamarátili. Bol ale piatok, a on musel ísť do školy. A ja za našimi. Odviezli nás. Toľko o príchode. Nuda, čo ? Čo už... Potrebujem sa vypísať.. Lebo keď na tie detaily zabudnem, bude to škoda.
Bye.
Denník
Komentuj
6 komentov k blogu
1
forgottenone
17. 10.októbra 2013 15:51
ludia su tu fakt uzasni a je uplne jedno ci je to rodeny anglican, pakistanec alebo brazilec..
Napíš svoj komentár