Bola som zamknutá v tejto zvláštnej komnate. Všetko tu bolo zamrznuté a zasnežené. Boli tu 2 poschodové postele a na každej z nich niekto spal - taktiež celý biely. Podišla som bližšie k jednému lôžku a dotkla sa brady starého spiaceho muža. Spiaceho ??? Nie, bol mŕtvy ! A uložený do postele akoby spal.
,,Tu som skončila ? Takýto bol môj osud ? Až tak zle som žila, že tu zamrznem s nimi ?’’, hútala som.
Boli tu ale aj obrovské sklenené dvere. Skúsila som, či náhodou nebudú otvorené, a boli. Vonku za nimi bolo takisto všetko biele, zasnežené a mrazilo, ale necítila som chlad. Ľudská duša necíti telesný chlad ani bolesť rán na tele, ale cíti strach, šťastie, lásku, nenávisť, smútok, túžbu…. Vyšla som von na dvor. Ale keď som uvidela vtáky na oblohe zamrznuté počas letu (zastavený čas), zistila som, že tadeto cesta nevedie. Táto voľba by ma zahubila, keby som sa vzdialila od budovy do tohto bieleho mŕtveho mesta a stratila by som sa.
Preto som sa vrátila do miestnosti, opˇať zasunula veĺké dvere a rozmýšľala som , ako sa dostanem von, kým sa vráti zlý muž a ktovie, čo somnou potom bude.
Odrazu som spozorovala dieru v strope. Videla som v nej malé dievčatká oblečené vo vzorkovaných pyžamkách, ako si čistia zuby pred zrkadielkami. Asi sa pripravovali na spánok.
,,Hej !! Som tu !! Tu dole!! ‘' mávala som na nich.
,,Áno, vidím ťa, a si ešte nažive !! Poď, vytiahnem ťa, neboj sa, nič sa ti nestane !!’'
Dievčatá mi pomohli dostať sa do ich izbičiek. ,,Máš šťastie, že si sa odtiaľ dostala, inak by si zamrzla ako oni. Môžeš tu dočasne ostať u nás, my ti pomôžeme sa pred ním ukrývať, tu ťa nenájde.’’
Onedlho som si našla priateľky aj v mojom veku a cestovali sme spoločne po autobusoch a električkách. Snažila som sa uplatniť sa v onom svete a nájsť si nejakú pozíciu a robotu aby som nemusela u nich bývať len tak zadarmo. Pomohli mi predsa dostať sa z pod pazúrov zla.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár