(blog je písaný v značne opitom stave, odpusti mi preklepy a chyby, nie som v stave vnímať nič, len to bahno pocitov, ktoré vo mne už niekoľko dní koluje a ktoré mám potrebu zo seba, čo najskôr, vydáviť. No a čo, že sú to teenegerske pičoviny na úrovni ZŠ, čo znejú ako z hlavy adolescentného výrastku.)
Dúfala som, že na takéto číslo sa v listoch nikdy nedostanem. Sľubovala som si, že v septembri už nebude nutné písať tieto listy, otvárať tento profil, písať ďaľší blog.
Tak zbytočné, tak veľmi zbytočné.
Aspoň vidno, že neviem sama sebe dodržať žiadny sľub. Aspoň vidno, že som nechopná so sebou niečo robiť. A nemôžem si pomôcť. Neviem sa tomu brániť.
Asi dnes nebudem písať o pocitoch k tebe (veď načo).
Budem písať dneska o sebe, pretože nevydržím už ani len minútu, to mať v hlave. Dnes som sebec, je mi to jedno. Verím tomu, že sa cítim dosť hrozne na to, aby som mala na to právo. Napísať zopár užialených riadkov, porevať si a ísť spať. Viac asi ani len nechcem. Len aby to prešlo.
Tak ti teda napíšem. Že som smutná. Smutná ako už dlho nie. Som smutná z teba.
Rozčarovaná. Nahnevaná. Frustovaná. Cítim sa zbytočne, bezvýznamne, odkopnuto a celkovo mám pocit, že kebyže zmiznem z povrchu zemského, tak si to nikto nevšimne. Najmä ty nie.
Cítim sa bez rešpektu a bez úcty a ako najväčšia handra. Neuveriteľne ma ranila sobota. Ako si sa na mňa vysral, ako si mi dal pocítiť, že som pre teba len kus špiny a menej ako hovno.
Lebo načo ísť so mnou, načo ma volať na niečo, načo sa tak teším. Načo dať vedieť, že nechceš so mnou. Načo sa opýtať, či vlastne nechcem ísť a len ma bez slova nahradiť a poslať do piči (nepriamo dokonca).
A... neviem sa cez to dostať. Tak som sa tešila. Tak som sa sklamala.
A ja som celý deň ako piča sa chystala, dávala sa dokopy z piatku, upratovala, spievala, tancovala si, tešila sa, až sa vrátiš a pôjdeme. A tešila som sa na teba, ako ťa postískam, ako si ťa priviniem k sebe, že bude super. Vieš ako som sa snažila samú seba dať dokopy po piatku? Aby som nebola ani kúsok zatrpknutá a nešťastná. Dalo mi to prácu. Ktorá bola čo? Totálne na kokot a zbytočná.
Mám prestať chuť sa snažiť.
A hodinu po hodine mi úsmev postupne mizol z tváre a ja som si uvedomila, že... že je niečo zle. A čakala som so založenými rukami. Že sa aspoň ozveš. Že povieš, že sa to ruší. Že sa ozveš. Čokoľvek.
Nakoniec si šiel bezomňa. Je mi jedno, s kým si bol a čo si robil. Tuto zohral úlohu ľudský faktor.
Faktor, že som sa cítila ako by ti na mne nikdy nezáležalo. A že je to tak odjakživa. A uvedomiť si to, bolo tak... tak hrozné zistenie.
Od soboty viem, že som pre teba menej než hovno, tak sa podľa toho aj i tak zariaďujem. V sobotu si o mňa nestál. Prečo by si mal iné dni?
Vieš čo má každý človek nejakú tú vec, ktorá sa volá posledná kvapka alebo klinec do rakvy? Toto je presne ono. Pretečený pohár. Som v riti. Praskla som a zozsypala sa ako sračka.
Dlho, ba už niekoľko rokov, mi toto nikto neurobil. Dlho som sa necítila takto. Ani nejde o to, čo k tebe cítim. Ide o to, že sa pre teba cítim bezvýznamná len ako ľudská bytosť. Ublížil si mi. Ublížilo mi to, uvedomuješ si to kurva do piče? A stačilo dať len vedieť. Nič viac.
Nedokážem sa ti ani pozrieť do tváre, lebo si na to ihneď spomeniem. Keď ťa vidím, som smutná. Bolí ťa vidieť.
A najhoršie je, že ja zase doleziem. Ja sa budem ospravedlňovať. Ja sa budem vtierať. Žiadna sebaúcta, žiadna brzda. Ja dostanem pocit, že som zlá. Ja dostanem pocit, že som to pojebala sama. A ty z toho vylezieš úplne nevinne.
Aspoň na malý maličký kúsok, by som chcela vidieť na tebe to "ups, prehnal som to, mohol som to spraviť miernejšie, mohol som dať vedieť, že nejdem s tebou" a počuť jedno hlúpe blbé prepáč, by bolo asi priveľa. Objať ma, by bolo priveľa.
Ale chcela by som... ja ani neviem.
Ale som si viac než istá, že tentoraz nebola chyba len na mojej strane. Mala som sa ozvať. Nemala som čakať. To všetko viem. Ale to isté si mohol ty. Aj ty si sa mohol ozvať. Aj ty si nemusel čakať.
Ach bože, je mi tak kokotno.
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár