...
(práve som sa seriózne zasekla, lebo neviem, čo napísať)
Tie pocity, čo cítim dneska večer, sú neopísateľné. Je to niečo nové, čo som ešte nezažila. Zacítila som ich dneska podvečer. Ani neviem, čo konkrétne sa stalo. Proste tu zrazu boli. Neviem, či sú dobré alebo zlé. Nerozumiem im. Každopádne sú nové. A vo mne vyvstala nádej, že je to niečo, (konečne!), môjmu emočnému stavu prospešné. A že sa konečne pozviecham. A že konečne budem v poriadku.
Bude koniec Deviatke. Bude koniec týmto príšerným blogom. Bude koniec ľúbeniu ťa.
Cítim nádej, že už je to azda koniec, že už je koniec tohto môjho večného mlženia pravdy (ktorej sa človek ani nevie pozrieť do očí, že), mojej dvojtvárnosti, zatajovania pocitov, mojej hystérie a žiarlivosti, môjho plaču, tvojho nechápavého pohľadu, tvojich tak bolestivých, i keď nevedomých slov, ktoré sa niekedy zabodávali ako dýky priamo do srdca (a ktoré vedeli niekedy tak zaťať do živého) a že sme na ceste k úprimnému, vrúcnemu a hlavne stabilnému vzťahu priateľstva, ktoré nám bude každý len závidieť. Pevne v to dúfam.
Už nebudem hrozbou nášmu vzťahu. Už nebudem nebezpečie, že sa niečo pokafre. A ja, keď ťa už nebudem ľúbiť a trošku zosilniem, budem skvelá kamarátka. Verím tomu.
A že sa veci zlepšia. Budem ti môcť viacej pomáhať a viacej ti robiť radosť, keď už nebudem večne a furt smutná z toho, že ma neľúbiš. Budem schopná tu byť pre teba viac.
Ale dúfam, že sa veci ani nezhoršia. Pretože, keď budem k tebe cítiť menej, azda sa i trochu zmením a možno ti to bude vadiť. Zmení sa môj prístup, moje chovanie, nebudeš moje všetko... ja neviem. Neverím, že tento prelom nepocítiš.
Ale pravdou je, že sa vo mne niečo zlomilo. Asi konečne prišla tá chvíľa (ten "klinec po hlavičke", to "blik, aha", to "už stačilo", volaj to ako chceš proste) a ja sa začnem postupne odľubovať. Nie som naivná a viem, že to nepôjde tak rýchlo. Vecí nejdú hneď.
Ale verím, že toto je nový začiatok. Od dnešného dňa. Dúfam.
Po roku a pol (takmer), by sa aj patrilo. Neviem uveriť tomu, že som tak dlhý čas venovala práve tebe. Nieže by mi to vadilo. Ale skrz teba sa môj život otočil o 180 stupňov a ja som začala robiť niektoré veci úplne inák. A nech sa dialo čokoľvek, vždy som najprv myslela na teba a tebe podriaďovala celý môj svet. To je trošku choré. A teraz, teraz budem občas robiť aj veci podľa seba.
Som rada, že som ti tieto listy nedala prečítať. Som rada, že si ich nikdy nenašiel. Bolo by to tak trápne. Bude to ako s K,. tomu som to tiež nepovedala, osem mesiacov to v sebe potláčala a trávila ako had prerastenú myš a potom... potom to prešlo. A sme super kamaráti. Dúfam, že s tebou to bude podobne.
Stálo... hádam bude stáť za to, pretrpieť túto bolesť.
Fakt sa cítim divne a i keď sa na teba pozriem, necítim nič také... nič také zvierajúce. Vlastne sa cítim celkom prázdne. Bože, je to ono? Prestávam ťa ľúbiť? Už je to koniec?
Už je konečne koniec?
I keď som smutná, to čo v sebe cítim v hĺbke duše... je to naozaj iskrička šťastia? Taká nezbedná a malá, trošku nesmelá.
Naozaj sa cítim, akoby som po dlhej dobe uvidela východ. Ako keď vtáčikovi otvoríte dvierka na klietke. Nechcem tým povedať, že si bol klietkou. Ty nie, ale moje pocity voči tebe mi boli sebe samej vlastnou klietkou. Zväzovali ma. Nedávali mi dýchať. Občas mi to ničilo život. Robilo ma to častou smutnou.
Predtým si vtáčik uvedomoval, že je zavretý a nemôže von. Videl to všetko bezvýchodiskovo, utápal sa v nekonečnej ľútosti a agónií. Proste si nevedel predstaviť, že sa veci raz zlepšia. Ani sa len nesnažil.
Teraz vidí odchýlené dvierka - otvor, ktorým má ako odlietieť preč - na slobodu. Zatiaľ neodletel. Ale je iné sedieť v klietke, ktorá je pevne zavretá a v klietke, kde sú otvorené dvierka a možnosť uletieť. Ide o ten pocit. Ufrnknúť. Je to ten pocit, že dokážem niečo robiť. Že je tu vlastne možnosť to zmeniť. Len musím chcieť. A vyčkať s troškou trpezlivosti.
Budem... budem konečne slobodná.
A skôr než k tomu dojde, napíšem ti ešte niečo. Preistotu už teraz, i keď nerátam, že to tak skoro prejde, ale v prípade toho, že by veci nabrali rýchli spád.
Bolo krásne ľúbiť ťa. Naozaj. Veľa mi to dalo (áno, i keď som bola smutná, i keď som často preto plakala a nemala chuť žiť). Urobilo ma to iným človekom.
A som rada, že mi to v sobotu nevyšlo s tými tabletkami, čo som požrala. Bola to blbosť.
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár