ja len... ja len. To asi nezvládam. Momentálne, nateraz.
Už tri hodiny apaticky čumím do steny. Želala by som si zaspať, ale neviem. Želala by som vypnúť, ale som príliš rozrušená a príliš mi chýbaš a príliš ma ide roztrhnúť od... strachu, hnevu, bolesti? zároveň. Ono v slovníku by sa našlo preto jedno celkom vhodné slovo - jealousy. Žiarlivosť naša zradná.
Chcela by som sa vyplakať, viem, že by sa mi uľavilo, ale neviem sa. Akoby vo mne všetko odumrelo, celé slzavé riečištie. Predstav si slnečnú lúku na ktorej všetko kvitlo, ako prišiel veľký búrkový mrak, všetko obalilo do šera a všetko zoschlo - kvetinám opadali lístky, stromy sa začali celé skostnatené a sivé ohýbať k zemi pod náporom vetra a zelená tráva sa potrela smogom. A začala byť strašná zima a zároveň dusno, tak dusno, že sa nedá človeku ani nadýchnuť.
Nejak tak sa cítim. Akoby som bola na tej lúke.
Akoby všetko stmavlo, všetko sa ponorilo do niečoho ťažkého a lepivého ako smola. A ja sa v tom neviem hýbať, vymotať, iba sa v tom topím, úplne celá som v tom namočená a mám zalepené týmto bahnom oči, ústa, nos, všetko. Jediné čo cítim je nenormálnu bolesť hlavy a srdce, ktoré mi pomaly a skysnuto buchoce na hrudný kôš. A čľapoce sa v tomto smogu.
Stále neplačem. Stále som strašne prázdna.
Čas beží. Tak neznesiteľne pomaly. Čakám len jednu smsku, jednu správu. Hovor. Tvoj hlas. Čokoľvek. A potom chvíľa a bol by si u mňa. Pri mne. So mnou.
Len toto nekonečné čakanie nemá konca a ja sklamaná odpočítavam hodiny a hypnotizujem mobil. Nič sa však nedeje. Hovorím si: ,,Veď už snád o celej zavoláš." a ono nič. Neviem, či je horšie to zbedačené prázdne čakanie, alebo to, že viem, že si s niekým lepším a srdcu bližším. Naozaj neviem.
Stále žiadne slzy. Naozaj sa potrebujem rozplakať.
Potrebujem sa dať dokopy, kým prídeš. Ak teda prídeš.
Ak tu neprečakám noc s pocitom, že som hlúpa naivná hus. Ktorá sa ti bojí zavolať a povedať: ,,Potrebujem ťa, asi sa zbláznim," pretože ťa nechce otravovať. Pretože vlastne viem, že mi nepatríš a ja nemám nielenže dôvod, ale ani len nárok si takto vyskakovať.
Potrebujem nasadiť tú svoju masku, ironický úsmev a iskrivo v očiach. A dá sa to vôbec v takejsto situácii vôbec?
Asi by som to zvládla.
Len už príď domov.
Len nech už zazvoní ten mobil.
Len nech už...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
18miki18
12. 4.apríla 2015 00:26
ja len že.... (hug)
Napíš svoj komentár