ľudia mi vravia, že ma len využívaš a som ti len pre srandu králikov. Hovoria mi, že si ma nevážiš a som ti ako osoba úplne ľahostajná, bez štipky nejakej úcty, pochopenia a rešpektu. Že je to len zotrvačnosť z tvojej strany. Že je to len hra.
Tieto slová veľmi bolí počúvať. Vždy keď ich počujem, tak sa len znova rozplačem. Odmietam tomu veriť, ale tie hlasy sa ozývajú na teba čoraz častejšie a to ani veľa o tebe nehovorím. Ba hovorím o tebe veľmi málo, v krátkych nezrozumiteľných útržkoch (je hrozné nemať človeka, ktorému môžem o tebe... o nás, povedať úplnú pravdu. Ani len tebe nemôžem.). Skôr čítajú z môjho zaslzeného ksichtu.
Hovoria mi, že plakať toľko pre jedného chlapa je nenormálne. Hovoria mi, že by som ťa mala poslať do pi - prdele. Hovoria mi, že by mi bolo bez teba lepšie.
Možno majú pravdu (celou svojou dušou tomu odmietam veriť), ale okrem toho, že by som to nedokázala, ani to nechcem.
Nechcem to. Ani poslať ťa preč (si predsa kamarát, preboha), ani byť bez teba. Je to posledná vec, čo by som chcela. Najradšej by som si ťa bránila zubami a nechtami. Teba, pocity, čo k tebe cítim, celý tento svoj malý svet, v ktorom sa nachádzame. Akoby bolo mojím posolstvom brániť ťa do tej najposlednej odrobinky. Chrániť ťa. Byť tu pre teba, byť pri tebe, byť... patriť ti. Mysľou, dušou, telom, všetkým.
Je to moja vina. Nemala som sa zaľúbiť. Nemala som do toho padnúť. Ale bolo to ľahšie ako zaspať. A teraz to vo mne žije ako tá najsamozrejmejšia vec na svete. Akoby to bola moja súčasť. Akoby to tak malo byť. Už je to tak dlho.
Viem, že sa pýtam často, ale dokedy ešte?
Kebyže je nejaká tabletka, ktorú keď zjem, tak pocity k tebe opadnú, asi ju už zoberiem. Lebo takto sa nedá existovať. Príde mi to trochu ako zrada voči tebe, ale keď... keď ja už nevládzem, priveľmi ma to ovplyvňuje, priveľmi ma to sáca, priveľmi mi to ovplyvňuje môj svet a všetko. Je tak zlé, tak veľmi zlé, že si moje všetko.
Všetko by bolo ľahšie nebyť týchto pocitov. I ja by som mohla byť lepšia a viac super.
Nikto nie je zodpovedný za pocity iných. Tak ako ty nie si za tie moje.
Niekedy... niekedy ale mám pocit, že mi klameš. V niečom, neviem presne v čom, je to len také malé tušenie, sixth sence, neidifinkovateľné svrbenie na jazyku a divné zimomriavky po chrbte. Neviem nakoľko sa mám spoliehať na svoje pocity. Už dávno som sa presvedčila, že sú úplne bezprízorné a nepresné. Ale ten pocit ma občas po nociach prenasleduje.
A i keď to nevieš, ja tu pre teba vždy budem. Aspoň dokým to vydržím.
Dúfam, že ma priveľmi neodsúdiš, keď to raz nezvládnem. Ale pozerať sa na to, ako si s niekým iným, ako ju objímaš, ako sa jej venuješ, je niekedy úplne na slučku. Predstierať, že to so mnou nič nerobí je ako stáť so slučkou na krku na ľadovej kocke, ktorá sa topí. A tváriť sa, že som z toho nadšená a šťastná je akoby mi na každý jeden nerv v mojom mozgu zavesili kilové závažie, ktoré vás ťahá dolu obiť si hlavu o asfaltový chodník.
Proste nie som tá čínska palička do páru. Som vidlička. Alebo nožík. Alebo len kelímok na majonézu. Niečo úplne odveci. Niečo úplne nepodstatné, s čím sa nedá vytvoriť niečo ako pár.
Proste...
Proste.
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár