Niekde v polovici cesty som si to rozmyslela. Sľúbila som, že s tým prestanem. Cítila som zodpovednosť voči Jill. Čo by si o mne pomyslela, keby som sa teraz nanominovala do mesta, užila si na jednu noc a vrátila sa naspäť a hneď po tom začali riešiť smrť nejakého chudáka mladíka? Oprela som sa o strom. Celý čas jej tvrdím aké je to dôležité, aby sa vedela ovládať, a keď dôjde k niečomu podobnému, tak som skoro spravila prešľap. Je síce pravda, že ja nie som práve najmladšia, takže mám nejaké svoje zaužívané zvyky, ale pár vecí sa zmenilo, tak sa musím aj ja kúsok zamyslieť nad sebou.
Pomaly som sa prechádzala po lese. Len tak bezcieľne. Premýšľala som nad tým všetkým. Na jednej strane som túžila po nejakej duši ale na druhej som sa zase karhala, že na to vôbec myslím.
Do chaty som došla tesne nad ránom. Nik nebol dole, a tak som si dala dole bundu, oklepala som si topánky a dala ich sušiť.
„Čo si mu spravila?“ zjavil sa zrazu za mnou Sam.
„Upokoj sa.“ Povedala som pri pohľade na neho. „Len som testovala jeho nedokončenú pečať.“ Mykla som plecom a obišla ho.
„Ako o nej vieš?“
„Som Sukuba, nie?“ povedala som a pritom som sa na neho ani neotočila a išla hore do svojej izby. Nemala som vôbec náladu. Každý to bol ochotný rešpektovať... okrem jednej osoby.
„Čo je to tá pečať?“ ozvala sa za mnou Jill. Unavene som si ľahla na posteľ a ona si pritiahla stoličku. Nikdy nepochopím jej spôsob zapálenia sa pre rozhovor vždy v tej nesprávnej chvíli.
„Pečať vie spraviť rodená Sukuba niekomu druhému, aby mu žiadna Sukuba nemohla siahnuť na dušu a vytiahnuť ju z tela.“
„Ja som si myslela, že upíry dušu nemajú.“
„Je to pravda aj nie je.“ Prevalila som sa na bok a pozrela sa na ňu. Hlavu som si oprela o ruku.
„Tak ako to je.“
„Matt si z toho uťahuje, ale je to pravda. Sú pripútaný k nášmu svetu ale aj k tomu druhému. Tak je spútaná ich duša. Siahnuť na ňu môžeš...“
„A čo sa stalo v tom lese... počkať...“ zhíkla a zakryla sa ústa. Jej pohľad hovoril za všetko. Prišla na to.
„Áno.“ Odvrátila som pohľad.
„Tak preto je tak mimo?“ šepla a ja som len prikývla.
„Nevzala si...“
„Nie!“ oborila som sa na ňu. „Veď to ani nejde...“ šepla som znova.
„Uf....“ vydýchla si.
Cítila som sa za to zle. A to dosť.
„Máš ho rada nie?...“ spýtala sa potichučky. Neodpovedala som. Len som zavrela oči a otočila sa na druhý bok. Áno.. mala som ho rada.. ale nemôžeme byť spolu... Síce by som neohrozovala jeho dušu, ale chute ktoré by mi robil... bála som sa, že by som ich nezvládala..... Jill po chvíli odišla a ja som sa mohla pokúsiť aspoň zaspať....

„Hej.. Suky?... Spíš?“ Neochotne som sa pretočila na posteli a pozrela sa na hodinky na stolíku. Bolo šesť hodín poobede. Spala som už dvanásť hodín skoro ale nemala som vôbec pocit, že by som si aj nejako oddýchla.
„No tak spíš?“ všimla som si Matta sediaceho mi na posteli.
„No tak asi nie, keď ma budíš..“ zamrnčala som nespokojne do vankúša. „Čo tu chceš?“
„Pohovoriť si.“
„Nechce sa mi. Zbohom.“
„Ale no tak.“ Postavil sa a otvoril okno. Síce len na chvíľu ale ako som bola odkrytá ma tak striaslo od zimy. Posadila som sa.
„Zatvor ho!“ oborila som sa rýchlo na neho a hneď ho zatvoril.
„Už si prebratá.“ Povedal. Postavila som sa a išla som sa aspoň upraviť do kúpeľne. Opláchla som si tvár a prečesala som si vlasy.
„Tak čo chceš.“ Posadila som sa unavene na posteľ. Zaspala som v tom, v čom som bola oblečená... och...
„Viem, čo sa stalo v lese.“
„O tom viem aj ja... a čo?“
„Prečo si mi to spravila?“ pozrel sa na mňa. „Sme sami. Nik to není.“
„No to je síce dobré, ale to si si aj tak vybral zlú dobu na rozhovor.“
„Neviem, kedy zase budeme sami.“
„Matt....“
„Prosím. Prečo?“
„Cítila som.. .tvoju dušu.“
„A čo? Mám ju čiastočne zapečatenú a okrem toho som upír. Sama dobre vieš, že sa jej dotkneš ale nezoberieš kvôli tomu pripútaniu.“
„Ty tomu nerozumieš.“
„Nie nerozumiem. Myslel som si, že ma máš rada.“
„Mám.“ Pozrela som nešťastne na neho.
„Tak kde je problém?“ pozrela som sa na neho. Bol nešťastný a utrápený. Povzdychla som si a prehrabla si vlasy. Posadila som sa lepšie a otočila sa na neho.
„Mám ťa veľmi rada Matt... ale nemôžeme byť spolu.“ Jemne som ho pobozkala na pery. Pri tom dotyky som pocítila motýle v žalúdku.
„Prečo?“ šepol a pritiahol si ma k ďalšiemu bozku. „Čo je na tom také zlé?“ šepol a dal mi ďalších. Snažila som sa odolávať.
„Pretože som to, čo som.“ Odtiahla som sa od neho kúsok ďalej.
„A čo to s tým má spoločné?“ nechápal.
„Tvojej duši neublížim to je pravda, ale tá chuť sa mi neustále vracia a strašne.... túžim po dušiach... a vieš... ako sa k nim dostanem a čo sa stane... a všetko... prečo tomu nerozumieš?“ spýtala som sa nešťastne.
„Mne to nevadí.“
„To vravíš teraz.“ Odvrátila som sa od neho ale on si ma k sebe pritiahol a pritúlil do objatia. Och.. ako mi chýbalo niečo takéto... ale nemôžem si to dovoliť... či?...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tuttyfrutyflavour  20. 2. 2012 13:57
super..normálne som sa snažila predstaviť ako sa tvária a tak...úžas
Napíš svoj komentár