Pokyvkávala som si hlavou do rytmu a sedela som na streche vile, v ktorej som už 10 rokov bývala s rodičmi. Nakoniec som predsa len neodolala a začala som aj spievať a pridala som hlasitosť na MP3ke a pustila znova. Veľmi sa mi táto pesnička páčila. Spievalo sa v nej tak zreteľne, že som nepotrebovala ani singbook a vedela som čo mám spievať. Postavila som sa a z päste ruky som si spravila niečo ako mikrofón a tancovala som pri tom ako speváčka v klipe, čo som videla nedávno v telke.
Keď som sa pri tanci zatočila, zacítila som vo vzduchu, že hore po
schodoch ide mama. Neodradilo ma to a pokračovala som až do momentu, kým ma prudko nepotiahla za ruku a nestiahla dnu. Ani som nespadla na zadok. Elegantne som doskočila na špičky a vypla MP3ku.
"Povedala som ti aby si von o polnoci nepočúvala tú tvoju modernú
hudbu. Vždy začneš spievať. Myslíš si, že susedia sú hluchý???" zavrčala na mňa. Ja som nad tým len mykla plecom.
"May, zase sa chceš sťahovať?" spýtala sa ma keď sa mrazivo ukludnila.
"Nie, mama, ale v noci sa vždy nudím..." prevrátila som očami. "Úlohy..." začala hovoriť, ale ja som jej skočila do reči.
"Úlohy hotové, aj všetko čo ste odo mňa s otcom chceli v meste
vybavené či už legálne alebo nie."
"Keby si si aspoň nespievala tie otrasné moderné pesničky..." zahundrala a už sa pobrala na odchod.
"A čo mám spievať v starej reči?" zasmiala som sa ale odpoveď bola jasná. Mala radšej prastarý jazyk ako tento moderný. Zatvorila som okno a sadla som si na posteľ. Moja izba bola rozložená po celom podkroví. Im patrilo tretie poschodie a druhé a prízemnie, kde boli izby, patrilo zase ich prívržencom. Bola som tu z nich fyzicky najmladšia. Moji rodičia neboli ani tak rodičia ako by si pomyslel každý. Nebola som ich biologickou dcérou. Adoptovali si ma z jedného syrotinca ďaleko od tohto miesta. Prezradili mi svoje tajomstvo, ktorého som sa stala súčasťou ešte predtým než som o tom mala vôbec poňatia. Nechali na mňa či sa k nim pridám alebo nie a ja som sa rozhodla pre áno. Do dnešného dňa moje rozhodnutie neľutujem a som presvedčená, že ani ľutovať nebudem. Tento život je na to až moc úžasný. Nič mi nechýba. Presťahovali sme sa sem síce až pred 10 rokmi ale len teraz posledných pár mesiacov chodím do miestnej školy. Dovtedy sa von ukazovali len ich prívrženci a čistilo sa okolie. My máme totižto niekedy až príliš veľa nepriateľov a rodičia sa báli ma pustiť len tak von. Vtedy som bola až príliš mladá na to, ale teraz už nie som. Už sa dokážem ovládať, ale musím dodržiavať isté pravidlá:
1. Za žiadnu cenu sa neprezradiť.
2. Stravovať sa výhradne doma.
3. Hlásiť svoj pohyb.
4. V nejakom probléme alebo nebezpečnej situácii sa nehrať na hrdinku a rýchlo volať.
5. V žiadnom prípade sa nezbližovať s ľudmi.
6. Oblúkom sa vyhýbať lovcom, vlkolakom a iným nečlovekom.
Mala som už dosť rokov na to, aby som sa dokázala postarať sama o seba, ale rodičia trvali na tom, aby môj výcvik nenapredoval tak ako u ostatných. Vraj som stále na to mala čas, ale z Henrym som mala dohodnuté svoje, preto v mojej bod 4 škrtám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár