„Nič také ...“ zložila som si nohy z lavice a natočila sa viac na neho.
„Zase ti rodičia priviedli nejakého partnera?“ zasmial sa. Občas ľutujem, že som pristúpila na kamarátstvo s ním. A že som mu vôbec niektoré veci povedala.
„Nie. Nejako to utíchlo odvtedy.“
„Tak teda, čo je to tento krát.“
„Poobede idem na skúšku šiat.“
„Šiat?“ Rozosmial sa. Zamračila som sa na neho a keď si to všimol prestal.
„Prepáč.“ Prehrabol si vlasy.
„To, že nenosím šaty do školy, neznamená, že ich nenosievam.“
„No tak okrem tej párty, pred... tromi týždňami.. nosíš len tie hnusné svetre.“ Potiahol ma za rukáv a ja som trhla rukou.
„Mám na to svoje dôvody.“
„Ty nepotrebuješ nosiť takéto svetre. Stačí jeden tvoj ľadový pohľad a už od teba chalani bežia na míľu ďale-ko.“
„Čo ťa zaujíma, čo ja nosím oblečené. Ty tiež nevyzeráš ako z módneho časopisu priam.“
„No dovoľ. To som si včera kúpil.“ Pozrela sa na mikinu, čo mal na sebe.
„To ale neznamená, že je nejako módna.“
„Nenosím aspoň svetre, ktoré sa nosili pred päťdesiatimi rokmi.“ Tak toto bolo pod pás. Posadila som sa nor-málne a vyložila som si zase nohy na lavicu. Ešte niečo hovoril, ale ja som úplne vypla a nevnímala ho vôbec.
Po škole som sa s ním ani nerozlúčila a išla som rovno do mesta za Miley. Vošla som do jedného butiku. Už tam sedela a čítala si nejaký časopis.
„No vitaj.“ Povedala s úsmevom a odložila časopis.
„Čau.“ Povedala som a nahnevane hodila tašku do kresla vedľa nej a posadila sa.
„Ale, čože ťa naštvalo. Či ti zase robil ten Lykan prednášku?“ zasmiala sa a ja som sa len na ňu pozrela. Prečo som jej o ňom hovorila, dnes len ľutujem svoje rozhodnutia.
„Nie.. ale už ma nebaví nosiť tieto polstoročné svetre.“ Povedala som vyzliekla som si ho. Pod ním som mala len tričko na ramienka.
„Tak pôjdeme potom na nákupy. Vieš, že ja som ťa veľa krát volala a ty si nechcela.“
„O to ani nejde! Mám veľa pekných vecí.. ale nemôžem ich nosiť ani v lete, lebo...“
„..svieti slnko a v zime by si vyzerala divne. Ja viem zlatíčko.“ Objala ma a ja som už bola ticho.
„Po tomto ti pôjdeme nakúpiť také veci, aby boli pekné a aby vyhovovali tvojim rodičom, čo ty na to?“ usmiala sa na mňa a ja som prikývla. Postavila som sa.
„Vieš čomu aj tak nechápem?“ spýtala som sa jej, keď sa postavila aj ona a z rady zavesených šiat vybrala môj obal a podala mi ho.
„Nie.“
„Že keď je to dobové, teda sa tam všetci oblečú na tú dobu, v ktorej žili, teda aspoň po väčšine, tak prečo tam ja nemôžem ísť v kimone??“ hovorila som z už kabínky a rozopla som obal. Tie šaty sa mi ani nepáčili. Teda neboli zase, že škaredé, ale predsa len na takéto šaty som nebola zvyknutá.
„Zlatíčko, s otcom si toho toľko precestovala v tvojej dobe, že si môžeš obliecť čo len chceš.“
„Nie, nemôžem.“ Zašepkala som a začala som si obliekať tie komplikované šaty. Na prvý pohľad tak nevyzerajú. Pozostávajú zo šnurovaného korzetu, a sukne až po zem. Tá sa skladá z niekoľkých vrstiev. Najdlhšia je spodná a potom čím ďalej tým kratšia až po pás. Majú svoj kruh vo vnútri, čo drží ich krásny tvar. Na vrch korzetu sa pripínali pásy, ktoré sa viazali potom na rukách pod ramenami a z nich sa ťahali zvoncové rukávy až pod dlani. /viď fotky.. / Rozpustila som si vlasy a vyšla som von. Šaty som trochu šúchala za sebou, lebo som nemala tie správne topánky k nim.
„Tak.. čo povieš?“ opýtala som sa jej.
„Vyzeráš nádherne!“ povedala a celá sa rozžiarila, keď ma videla. Ona mala už svoje šaty tiež. Vyzerali podobne ako moje, ale miesto rukávov mala rukavice až pod ramená a mala ich len v odtieni jednej farby. Ja som ich mala miestami biele a miestami tmavofialové. Aspoň to som si tu mohla presadiť.
„Škoda akurát toho tetovania.“ Povedala a pohladila ma po ňom.
„Prečo?“ zamračila som sa a pozrela som sa v zrkadle naň.
„Stále neviem, prečo si si ho dala spraviť.“ Povedala zrazu.
„Nevieš?“ začudovala som sa. „Myslela som si, že viete o mne prvé posledné.“ Zasmiala som sa.
„Tak ďaleko sme až nehľadali. Hľadali sme kompletné informácie iba zo dva roky dozadu. Tetovanie máš dlhšie že?“
„Tri.. alebo štyri roky dozadu.“ Povedala som. No dozadu. Keď ma oni našli, hľadali informácie tak dva roky dozadu, ja som ho mala odvtedy tak tri štyri roky dozadu. „Dala som si ho spraviť, keď mi zomrel otec. Je robené starou japonskou technikou, cez bambus.“ Pamätám si ako sa mi dlho hojilo.
„Uf.. to bolo bolestivé.“ Zamračila sa Miley. „Ale je to pekný kvet.“ Nad tým som sa pousmiala.
„Je to tanečnica, holubica alebo kvet.“ Zasmiala som sa a Miley so mnou.
„Dobre, myslím, že ich netreba upravovať už nikde. Zajtra v nich budeš nádherná.“ Povedala a ja som sa nad tým pousmiala. Neboli až také zlé. Možno skôr bol ten divný pocit z toho kvôli zajtrajšku. Išla som si ich vy-zliecť a potom sme ich naložili opatrne do auta. S Miley sme potom zašli ešte na tie nákupy a pokúpili sme si veľa vecí. Rozhodla som sa, že tie veci ani nedám na charitu ale asi radšej ich hneď spálim.
Na druhý deň sme vyrazili na obed. Veci sme mali pobalené v kufroch áut. Ja som sedela s mojimi rodičmi v aute a šoféroval Ron. Miley, Henry, Roma a ešte jeden upír išli v ďalšom za nami a ešte išlo jedno auto. Vo vile ostalo niekoľko upírov. Nie že by neboli pozvaní, oni jednoducho prišli na nejaký spôsob ako sa tomuto všetkému vyhnúť. Prečo som sa ja tomu nemohla vyhnúť? Vyhýbala som sa tomu niekoľko rokov. Ako výho-vorku som používala svoju netrpezlivosť a neukojiteľný hlad. Bohužiaľ tento rok je to iné. Tým, že môžem ísť do školy, môžem ísť aj na takúto akciu. Láskavosť od mojich rodičov, prináša svoju daň no...
Došli sme tam hodinu pred začatím. Ubytovali sme sa vo vybranom hoteli, aspoň na oko. Vo svojich izbách sme sa prezliekli do šiat a páni do oblekov a potom sme išli znova k autám a nimi sme sa odviezli na miestni zámok, kde sa táto super akcia mala konať. Bola súkromná, takže sa na ňu nemohol len tak niekto dostať. A keďže okolie strážilo neviem koľko desiatok upírov, keďže tam bude aj rada, aj všetci dôležití, neprešmykol by sa popri nich nikto.
Vystúpila som z auta po červenom koberci sme prešli k zámku. Na chvíľku som sa zastavila pri sklenených dverách a zadívala sa na seba. Neverila by som tomu, ale chýbali mi doby, kedy sa nosilo takéto oblečenie. Ja som takéto šaty nikdy nemala, bývala som skôr oblečená ako chlapec. Potom to vyšlo z módy a už aj ženy nosili nohavice a nakoniec sme skončili tu. Prehodila som si vlasy cez plecia a napravila si prívesok na krku. Keď som videla, že zaostávam som ich elegantne dobehla a vošli sme spolu, po ohlásení, do obrovskej sály pod holým nebom, kde sa konala táto akcia.
Všade kam ste sa pozreli boli samí upíry oblečení v dobových kostýmoch. Prešla som oficialitami a predstavo-vaním sa každému, kto sa mojím rodičom pozdravil. Tu sa komunikovalo výhradne upírčinou. Teraz som tak závidela tým, čo ostali doma, vrátane Lizy, ktorá sa z toho neviem ako dostala! Musím to z nej vypáčiť, keď ju stretnem. Po formalitách sa donieslo na stoly malé občerstvenie, ktorého som sa ja ani nedotkla. Jedla som doma a veľmi som nemala chuť. Potom prišlo k tancovaniu. Všetci sa pustili do tanca. Len málo upírov postávalo na boku, vrátane mňa. Ja som nemala s kým tancovať, keďže som nemala žiadneho partnera a keď som si všimla, že nejaký by ma vyzval do tanca, pri mojom pohľade si to rýchlo rozmyslel. Snažila som sa byť čo najpriateľskejšia, ale takéto tancovanie ma vôbec nelákalo. Skôr by som bola rada, keby sme sa už čím skôr pobrali aspoň na hotel. Normálne som sa cítila dobre medzi svojimi, ale teraz by som zniesla aj TJvu prítomnosť a všetky tie jeho lekcie ako sa mám správať dokonca aj tú blbú poznámku o mojom oblečení, ako toto.
V tom ku mne vykročil upír. Odvrátila som pohľad a zachovala som sa ako pri každom, ale on svoj krok nestočil, pokračoval priamo ku mne.
„Smiem prosiť slečna.“ Uklonil sa mi a podal mi ruku. Rodičia by neboli radi, keby som ho odmietla. A už to, že sa dostal cez to odmietacie gesto, bolo čo povedať.
„Rada.“ Usmiala som sa a prijala jeho pozvanie. Vzal ma za ruku a vtiahol elegantne do davu tancujúcich. Spoločenské tance patrili medzi prvé, ktoré som sa musela naučiť, už keď som bola normálne dievča a vryli sa mi do pamäte.
„Smiem vedieť vaše ctené meno?“ opýtal sa ma. Zahľadela som sa na neho. Doteraz som sa na neho poriadne nepozrela. Viem, bude to znieť zvláštne, lebo všetci upíry sú predsa božsky krásny, ale tento bol viac. Hľadela som mu priamo do jeho krásnych očí. Mal ich krásne modré s nádychom šedej. Vlasy mal trochu strapaté, ale to bol určite zámer.
„Maya.“ Šepla som a odvrátila pohľad. „A vaše?“ opýtala som sa ho.
„Zack.“ Usmial sa na mňa a trochu nás zatočil. „Páči sa vám to tu?“
„Môžete mi tykať. Celkom sa to tu dá zvládnuť. A vám?“ mala som pocit, že sa mi pri jeho slovách trasú kole-ná. Čo je to so mnou do čerta?!
„Keď začnete vy mne, budem aj ja vám. Nie som zvyknutý na podobné večierky, ale keď som zbadal vás, tak som názor hneď zmenil.“ Týmto ma dostal. Prestala som aj dýchať, keby mi bilo srdce tak ako má, tak ho tu teraz všetci počujú a to by nemuseli mať ani upírí sluch.
„A na aký typ večierku, by si sa bavil viac?“
„Stačila by úplne normálna hudba v klube. Už to by bolo lepšie ako toto.“ Zasmial sa a zase sa so mnou zatočil.
Pretancovala som s ním skoro celý večer. Veľmi sme sa už potom nerozprávali. Cítila som, že ani nepotrebuje-me. A nevedela som ani, čo by som sa ho pýtala. Niečo mi síce napadlo, ale mala som dojem, že sa to sem veľmi nehodí. Nakoniec ma Miley prebrala z tohto môjho sna a ja som musela odísť. Nedala som to najavo, ale neskutočne ma to mrzelo.
„Zdalo sa mi to alebo sa niekomu ten večierok nakoniec páčil?“ spýtala sa ma Miley, keď bola oblečená už v domácom oblečení a rozviazávala mi korzet.
„No, ... nebol až tak zlý.“ Povedala som.
„Fajn, klamárka. Chcem počuť všetko o tom tvojom fešákovi, s ktorým si tak tancovala, že si si nás ani nevšimla a musela som dôjsť pre teba, aby sme už išli.“ Povedala s úsmevom a ja som si pridržala korzet a zaliezla som do kúpeľne, kde som sa začala prezliekať do normálneho oblečenia. Potom som vyšla von a odložila som šaty do obalu.
„Volá sa Zack.“ Povedala som jej.
„A?“
„Viac neviem.“ Zašepkala som. Teraz som sa cítila dosť hlúpo. Chcela by som ho ešte niekedy stretnúť, ale nevedela som, ani kde býva, ani čo je zač.. nič...
„Nerozprávali ste sa?“ posadili sme sa na posteľ.
„Ja.. mala som na neho pár otázok, ale prišlo mi to hlúpo sa pred všetkými tam pýtať. Nechali sme sa nejako uniesť tancovaním a ten čas ubehol tak rýchlo..“ pozrela som smutne na ňu.
„To je zlaté.“ Povedala a usmiala sa na mňa. „Neboj. Ja si myslím, že ak by si sa s ním ešte mala niekedy stretnúť, cestu si k sebe nájdete.“ Pohladila ma po chrbte. Dúfala som, že má pravdu. Pomohla mi pobaliť sa a išli sme naspäť domov...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tuttyfrutyflavour
14. 11.novembra 2011 19:43
pekné...sa teším ako sa to vyvinie
Napíš svoj komentár