„Necháte nás osamote?“ opýtal sa ich zrazu Zack. Možno pochopil, na čo by som tak mohla myslieť. Alebo mu došlo, že sa o tom mal radšej rozprávať so mnou medzi štyrmi očami, ale nie šiestimi neznámymi osobami? Bez slova ho poslúchli a odišli preč. Neprehovorila som však, kým som si nebola istá, že nás nepočujú.
„Áno vedela.“ Šepla som a opatrne na neho pozrela. Súcitne na mňa hľadel a pohladil ma po ruke.
„Robili niečo aj tebe?“ spýtal sa po chvíli. Zahľadela som sa znova do krbu.
„Prosila som ich, aby nerobili nič Miley ani Henrymu. O ostatných neviem ako dopadli.“
„Miley a Henry o nás vedia. Ponúkli sme im pomoc, ale nechceli odísť bez teba. Posledné dva týždne pripravujú útek a chceli ti o tom o pár dní povedať, keby sa nestala tá nehoda.“
„Kde ste sa stretli?“
„Na tom večierku si ma dosť prezerali. Asi preto, lebo som tancoval s tebou. Záleží im na tebe veľmi. Snažili sa zistiť, kto som a potom narazili na toto. Vedeli, že niečo nie je v poriadku, ale že je to až v takom stave, to netušili. Do mesta sem, som prišiel za tebou a aby som dozrel na to, aby ste sa z tade dostali v poriadku preč.“
„Tak prečo ma tu držíš, musím sa vrátiť za nimi!“
„Ja ťa tu nedržím, len sa s tebou potrebujem rozprávať.“
„Už sme sa rozprávali. Teraz ma pusti naspäť za nimi. Na rozprávanie budeme mať času dosť aj po tom nemyslíš si to náhodou?“
„May.. zodpovedz mi iba jednu otázku už a potom si bež.“ Zamračil sa. Vedel, že som mala pravdu. Nechcel ma za nimi pustiť, ale vedel, že to musí spraviť.
„Akú?“
„Robili na tebe pokusy?“
„Prečo je to také dôležité?“
„Zbytočne sa zdržuješ od toho, aby si mohla za nimi ísť.“ Už sa nechcel hrať a ja rozhodne nie. Normálne som sa postavila a pohla z jeho pohľadu nehybnou rukou. Trochu mi zapraskalo v ramene, ale bola v poriadku. Prekvapene na mňa hľadel.
„Myslel si si, že mám ochabnutú ruku a nohu?“ opýtala som sa. Do izby vošiel naspäť Nathaniel a v ruke mal fľašu s krvou. Tiež ho prekvapilo, že sama pevne stojím. „Prečo myslíte, že som ich poklad?“ opýtala som sa ich oboch a prešla ku krku chrbtom. „Stále nič?“ uškrnula som sa. Otočila som sa a čupla si ku kraju krbu.
„Čo chceš robiť?“ opýtal sa Nathaniel.
„Myslím, že začínam rozumieť. Nemôžeš priamo odpovedať.“ Povedal Zack a postavil sa. Iba som na neho smutne pozrela. Neznášala som, keď moji rodičia ako starší upíry využívali toho, že mi môžu do hlavy zafixo-vať niekoľko vecí, ktoré nikdy nesmiem povedať. Dá sa to obísť, ale dotyční to musia aj pochopiť. Aj vtedy, keď Zack prišiel do mesta. Nemala som sa s ním rozprávať, ale predsa len sa nám to podarilo obísť. Stal sa mojím učiteľom a keď som si ho v hlave tak zafixovala, tak to šlo v poriadku. V klube sme spolu prevažne tancovali a keď sa mi podarilo myslieť na neho ako na kamaráta a nie na Zacka, tak to tiež šlo. Skulinka sa našla vždy.
Nadvihla som ruku a ešte chvíľou zaváhala. No potom som ju vložila do ohňa. Pocítila som na nej teplo, ale rozhodne oheň nesfialovel a nezačala mi horieť ruka, ako by mala. Z ohňa som vytiahla žeravé poleno a postavila sa.
„Chápem.“ Povedal Zack. Nathaniel ostal ticho. Hodila som poleno naspäť do ohňa a oprášila si ruku.
„Preto bolo okolo teba to obhorené miesto, keď sme ťa našli.“ Skonštatoval Nathaniel, prešiel miestnosťou a podal mi fľašu s krvou. Otvorila som ju a celú ju hneď vypila.
„Do akej miery to vieš ovládať?“ spýtal sa ma, keď som mu vrátila prázdnu fľašu. Mykla som plecom. Toto bolo maximum, čo som kedy mohla vyskúšať. Rozhodne by neprešiel nápad „hej skúsme ju postaviť na hranicu a upáliť, či to prežije.“ Heh.
„Asi máme problém.“ Prišla dnu Julia. Moja relatívne pokojná nálada sa stratila.
„Prečo?“ spýtal sa Zack.
„Von si to obiehajú dvaja Lykani a dvaja upíry.“ Zamračila som sa a pozrela na Zacka.
„Nemôže to byť Lizy?“ spýtala som sa ho. Prešli sme k oknu, ktoré bolo zalatované a cez malú škáru sme sa pozreli do tmy v lese. Zrazu sa tam mihla.
„To sú moji kamaráti.“ Povedala som im s úsmevom.
„Dobre, tak aký je nasledujúci plán?“ opýtal sa Zack.
„Musíme sa nejako dostať k tomu, čo robia v klane.“
„To sa nedá. To si prísne strážia. Ani ja neviem, kde to je. Vždy s tým len nejako prišli a bolo to.“
„Aha. Takže sme na mŕtvom bode.“ Povedala otrávene Julia. Najradšej by som ju... joj!
„Dobre. Ideme za pochodu. Ty ideš domov, tváriš sa ako by nič. Niečo si vymysli. Skúsime to uhrať na niečo. Ja zavolám známemu ako sú na tom oni a uvidíme.“
„To nejde si len tak niečo vymyslieť.“ Namietala som.
„Aký s tým máš problém?“ sykla Julia.
„Má pravdu.“ Uznal Zack. „Ak sa jej spýtajú a položia jej to priamo pod upírskym pohľadom, bude musieť odpovedať.“
„Och, bože, to sú problémy.“ Rozhodila rukami. Jemne som zavrčala. Narúšala moju krehkú rovnováhu.
„Dobre, dobre. Upokojíme sa.“ Povedal Zack a chytil ma za rameno.
„Ja niečo vymyslím, ak ju budete držať ďalej odo mňa.“ Precedila som pomedzi zuby a stále na ňu uprene hľadela.
„Dobre. Dúfam, že to zaberie.“ Povedal Nathaniel a vzal Juliu preč. So Zackom sme tam ostali sami.
„Lizy je na našej strane.“ Povedal šeptom.
„Ja viem. Došlo mi, že u nich v klane to funguje úplne inak.“ Odvrátila som pohľad od dverí, kde zmizli tí dva-ja.
„Budem musieť už ísť.“ Povedala som smutne po chvíli.
„Dávaj si na seba prosím pozor.“ Šepol Zack a zrazu ma bozkal. Len tak jemne na pery. Krátky, ale hrejivý bozk. Ostala som stáť ako soľný stĺp. No keď som zdola začula Lizin krik som sa tam rozbehla.
V skratke som jej vysvetlila o čo sa jedná a už sme sa pobrali na chalanoch rýchlo ku nám do klanu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár