"Henry, môžem si zobrať TT-čko?" spýtala som sa ho na chodbe.
"No... ako chceš, ale dávaj na to auto pozor, jasné?" zakričal za mňa z obývačky. Vzala som si kľúče z háčika na stene a išla do garáže. Prišla som k čiernemu Audi TT a sadla za volant. Na sedačku spolujazdca som hodila tašku a pripútala sa. Z auta som otvorila garážové dvere a naštartovala som. Ešte som si pustila rádio a vyrazila som do školy. Takéto cestovanie sa mi páčilo. Pohodové cestovanie.
Do školy som dorazila presne na čas. Zaparkovala som pred ňou a keďže nikto nebol už von, ani v oknách som nikoho nevidela, tak som si vzala tašku a za pár sekúnd sa dostala pod striešku pri škole a z tade som na diaľku zamkla auto.
"Šikovné." zasmial sa spoza dverí TJ. Otočila som sa na neho. Predtým tam nestál. Otvorila som dvere a vošla dnu. Nereagovala som na jeho poznámku.
"Počkaj." prebehol okolo mňa a zastal predo mnou. Zastavila som pár centimetrov pred ním.
"Ch- chcel by som uzavrieť mier." zakoktal sa mierne. Pozrela som sa na neho, či má všetkých päť v poriadku.
"Prečo by som ti mala veriť?" spýtala som sa ho.
"Ja..viem je to zvláštne žiadanie, ale.. skúsiť by sme to mohli nie?" odstúpil kúsok a podal mi ruku. Chytila som ho za lakeť a on mňa tiež. Pozrela som sa mu do očí.
"Fajn, prímerie ... na skúšku." dodala som s úškrnom a potom sme sa pobrali do triedy. Sadli sme si na svoje miesta a venovali sa normálne škole. Cez obednú prestávku, keď nik nebol v triede si presadol ku mne. Celý čas som sa pozerala von oknom. Stále tam pršalo.
-Joj, keby som si mohla von zabehať- pomyslela som si.
"Na čo myslíš?" spýtal sa ma zrazu.
"Na to prečo si chcel mier na skúšku." mykol plecom.
"Myslím, že je aj iná cesta ako s vami vychádzať." povedal nenútene. Znova nastala chvíľa ticha, keď sa zase ozval.
"Ako dlho tu bývaš?"
"Asi ... 10... rokov? Nie som si istá. A ty?"
"Tak dlho? A to vám na to ešte neprišli? .. No ja asi tak 2 mes." čudoval sa.
"Do školy chodím len od začiatku tohto školského roka, inak som sa z domu nehla."
"Aha, jasné." Prikyvoval.
"Čo si vlastne zač?"
"A ty?" pozrela som sa na neho, či sa ma to pýta vážne, ale ten jeho pohľad a ako zdvihol obočie.. nemohla som odolať musela som sa zasmiať. "Vidíš? Bolí to tak keď sa trochu usmeješ alebo zasmeješ?" usmial sa doširoka.
"Nie.. Len..."
"Len?"
"Nechaj tak." mávla som nad tým rukou a znova nasadila svoju kamennú tvár. Len si nad tým povzdychol.
"Som Lykan. Nie je nás veľa, ale držíme to v tajnosti a vystupujeme ako lovci." Otec povedal, že Lykani vymreli. Preto sme sa o nich veľmi nerozprávali. Podľa lovcov sme netvory. Všetci mi tvrdili, že lovci nemôžu vystáť našu prítomnosť, ale on tu pri mne sedel, ako keby sme neboli to, čo sme boli.
"Aký šport máš rád?" spýtala som sa. Neviem či ho prekvapila moja otázka, lebo chvíľku neodpovedal.
"To je ťažké. Mám rád futbal. Ale musím sa krotiť."
"Asi tak."
"A ty?"
"Športom sa radšej vyhýbam." Začuli sme, že sa k nám pomaly blížia naši spolužiaci, a tak si TJ išiel sadnúť nazad na svoje miesto. Škola potom celkom ušla, ale kvôli hlúpej SMS-ke od mamy som sa musela vrátiť hneď domov a nemala som čas sa rozlúčiť ani s TJom, nerozumela som ani tomu, prečo mi na tom záležalo.
Domov som sa prakticky vrátila rýchlo. TT-čko pekne reže zákruty, hlavne, keď si nemusím dávať pozor na policajtov. Ako upírka mám veľmi ostrý zrak a dobré reflexy, takže predbiehanie áut bola hračka. Zaparkovala som v garáži, vzala si veci a pobrala sa za ňou hore.
"Ty si ráno nejedla?" opýtala sa ma šokovane.
"Nie."
"Zbláznila si sa? Čo ak by sa v škole niekto zranil, čo ak by si na neho vyletela??" hysterčila Miley, ktorá sa zjavila pri mame.
"Ešte sa mi ani neprerezali tesáky." krútila som nad nimi hlavou.
"Zatiaľ, keby sa niečo také stalo, veľmi rýchlo by sa to zmenilo!" zdôraznila mama a ukázala prstom do kuchyne. Povzdychla som si a stále nad nimi krútila hlavou a odišla sa najesť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár