Tri dni bolo doma úplne ticho. Chystá sa víkend a bojím sa tam ostať cez deň. Mám taký pocit, že rodičia rozbehli veľké vyhľadávanie nejakého voľného upíra, ktorý by mohol prísť sem a ostať tu s nami. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Na jednej strane je to logické. Chcem pomáhať aj z inými činnosťami ako len „choď vybaviť to a to...“ a na to potrebujem mať niekoho pri boku, lebo všade pôsobím ako piate koleso. Ale na druhej strane sa bojím toho, čo bude robiť kým, ja budem v škole. Mám taký zlý pocit, že ma aj sem s ním budú posielať. A potom prídu na, že sem chodí Lykan. Ako sa potom k tomu postavia? A potom hneď prečo som im to nepovedala?
Bola som až tak zamyslená, že keď sa ma niekto dotkol, som sa tak mykla, že som spadla aj so stoličkou na zem.
„Au...“ zahromžila som a pozrela som sa hore, kto sa ma chytil. Stál tam TJ a len tak s úsmevom na mňa pozeral.
„Ahoj.“ Pozdravil ma ako keby sa nič nestalo. Zavrčala som mierne a zložila som si sluchátka. Postavila som stoličku, vypla MP-trojku a posadila som sa naspäť.
„Nazdar...“ šepla som nervózne.
„Ale no. Hádam sa nehneváš.“
„Zhodím ja teba, uvidíme.“ Pozrela som sa na neho.
„Čo ti je? Posledné dni s tebou nie je reč.“
„Ale nič. Radšej mi povedz z čoho pramení tvoja dobrá nálada... teda okrem toho, že som spadla na zem.“
„Bola zábava v jedálni. Mala si tam ísť s nami.“
„A čo tam ja akože budem robiť... či som mala ísť aj ja na obed?“ zaškerila som sa.
„No tak to zas nie.“ Zamrzol mu úsmev na tvári ale na to som sa ja poriadne rozosmiala.
„Ale mohla by si sa trošku prívetivejšie správať.“ Povedal po chvíli, keď som sa ja dosmiala.
„Skús to definovať.“
„Napríklad netváriť sa ako vrahyňa.“ Zasmial sa trochu.
„Nemáš to jedno?“
„Ja hej, ale Katy už vedľa teba nechce sedieť. Vraj sa ťa začína báť, lebo vyzeráš ako psychopat.“
„Ja viem.“
„Ako?“
„Nechaj tak.“
„Tak keď si to vedela, prečo s tým niečo neurobíš?“
„Pozri... chodím rada do školy ale nechodím sa sem kamarátičkovať s každým.“
„Nemusíš sa. Len sa aj usmievaj a buď milšia.“
„Oni sú?“
„Nemajú byť ako keď si takáto.“
„Prečo ťa zaujíma to ako sa správam?“ opýtala som sa ho. Chcel mi na to niečo povedať, ale niekto išiel po chodbe. Tak len zatvoril ústa a odišiel na svoje miesto. Povzdychla som si a otvorila okno pri sebe. Von bola síce zima, ale aspoň sa tu vyvetrá. Na moje počudovanie sa ale nik neozval, aby som ho zatvorila aj keď vošli do triedy baby s holými krížami. Buď nebola zima... alebo som fakt až taká zlá posledné dni?
Zo súcitu som ho zatvorila a až keď zazvonilo si ku mne sadla Katy. Učiteľka prišla presne a začala preberať matematiku. Nebol to môj obľúbený predmet, ale dal sa. Vysvetľovala znova nejaké učivo z minulej hodiny a potom napísala na tabuľu príklady aj s výsledkami, aby sme si ich aj prekontrolovali. Katy sa to snažila počítať, ale keď jej to už na tretí krát nevyšlo sa len čelom buchla o lavicu. Prevrátila som nad tým očami a pohľad mi padol na TJho. Preblyslo mi mysľou čo hovoril a nerozumela som prečo ma to nejako trápilo. Pozrela som sa do jej zošita.
„Rátaš to dobre, ale nedávaš si pozor na znamenia.“ Šepla som a spravila jej pár úprav v zošite. Nechápavo hľadela na mňa a potom do zošita. Nakoniec sa usmiala a poďakovala. Pousmiala som sa aj ja a počítala ďalej. Potom sa dostala k jednému typu príkladu, nad ktorým som sa je celý čas rozmýšľala a ako tak ho úspešne vypočítala.
„Nevedela... by si mi s ním pomôcť?“ opýtala sa pošepky.
„No skúsim.“ Pozerala som sa do svojho a do jej zošita. „Myslím, že takto.“ Spravila som jej tam pár šípok aby pochopila a potom sa toho už chytila sama a dopočítala ho, síce inak ako ja, ale výsledok bol ten istý. Nemala som rada príklady, ktoré sa dali viacerými spôsobmi vypočítať, ale výsledok bol rovnaký.
Na konci hodiny to s nami prešla a znova to vysvetlila. Keď už videla, že polovica triedy aj tak nevníma, tak sa nahnevala a povedala nech si to naštudujeme sami doma. To znamenalo, že sa nám skončila posledná hodina o desať minút skôr a mohli sme ísť domov.
„Ďakujem, že si mi s tým pomohla.“ Povedala Katy s úsmevom a zbalila si veci.
„Nie je za čo...“ povedala som a hodila zošit s perom do tašky a okolo krku som si zavesila veľké slúchadlá. Postavila som sa, vyložila stoličku a pobrala som sa zároveň s ostatnými von z triedy.
„Bolelo to?“ opýtal sa ma TJ za chrbtom, keď sme vychádzali von.
„Vieš čo hej... budem sa z toho dva dni spamätávať...“ zaškerila som sa a keďže sme boli úplne sami v tej uličke, som mu jednoducho zmizla s pred očí a zamierila domov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár