Pozrel som sa po starej miestnosti, do ktorej kvapkalo zo strechy. Už dva dni neustále prší. Šťastie je, že väčšina z nás nemôže ochorieť, keďže sme upíry alebo aspoň s nimi krížení. Ak chceme byť nepriateľovi na blízku, musíme byť v tých najhorších podmienkach, kde by nás ani nehľadali. Hovoril som im, že je to veľký risk s tou knižnicou. Síce bola pravda aj to, že sa tam nikdy May neukázala. Prečo tam akurát vtedy bola?
„Myslíš na ňu že?“ opýtala sa ma. Sedeli sme tam sami.
„Áno. Už som si dlho nevidel.“
„Dnes ale možno dostaneš tú možnosť.“
„Myslíš si, že kvôli narodeninám bude niekde oslavovať?“
„Nikdy neoslavovala.“ Cez okno vošiel celý mokrý Henry. „Zaútočíme.“
„Zbláznili ste sa?“ vyletela Miley. Postavil som sa.
„Začali premiestňovať niektorých svojich laborantov aj s chemikáliami. Lepšiu príležitosť už nedostaneme. Niečo ich donútilo, aby premysleli svoj plán.“
„To vyzerá celkom sľubne. A aký plán vymyslel zatiaľ Nathaniel?“ zaujímalo ma.
„Nemôžeme o ňom hovoriť. Vyčítajú nám ho z mysle. Každý má presne svoju úlohu.“ Pozrel sa na Miley a tá si vzala veci a išla von.
„Čo je mojou úlohou?“ opýtal som sa a vyhodil si ruksak na chrbát. Chvíľu váhal a potom z tašky vytiahol niečo zabalené v látke a podal mi to. Chvíľu som váhal a potom to rozbalil.
„To nemyslíte vážne.“ Povedal som. Mysleli to vážne.
Od rána ma preháňali hore dole. Choď po to a po tamto, dones to, ulož to do toho auta, to z neho vylož a ulož to tam. Mala som toho plné zuby. Akože navrhla som im to, ale majú tu dosť iných poskokov, aby ich preháňali takto a nie mňa. Ja som mala dnes oslavovať. Síce neviem s kým a kde ale rozhodne som si dnešok predstavovala inak.
„May. Podáš mi to?“ opýtal sa Jack chrbtom podopieral skriňu. Chcel podať upevňovací pás a zámok. Zo založenými rukami som sa pozerala ako tam stojí a čaká, či mu to podám alebo nie.
„Podaj mu to.“ Zavrčala mama z druhej miestnosti. Nohou som kopla do pásu, ten sa chytil aj na zámok a tak som ho trafila. Skoro spadla na neho tá skriňa. Odišla som z chodby a išla do svojej izby. Založila som si tam slúchadlá na uši a pustila nahlas hudbu. Prešla ma s nimi trpezlivosť.
Po troch hodinách to mama nevydržala a rozbila mi dvere, keďže som ich zamkla. Pozerala som sa na ňu a dala si dole slúchadlá.
„Okamžite choď dole a pomôž to aspoň dobaliť. Celý čas sa tu len povaľuješ.“
„Vraj celý čas...“ šepla som a išla za ňou.
Keď sme zišli dole som si všimla, že pár áut už bolo aj preč. Ostalo tu len málo upírov a Jack. Keď som sa rozišla k jednému, aby som mu pomohla nanosiť posledné škatule, sa zrazu zložil na zem. Okná sa rozbili a dnu vbehlo veľa lovcov a pustili sa do nás. Zvládali sme ich v pohode, ale vytiahli plameňomet a troch upírov, ktorí stáli pri mne a bránili mamu, spálili. Okolo mňa sa oheň len stočil a zanikol. Zúrivo som do nich zvrčala.
„Ako sa opovažujete.“ Oborila sa na nich mama. Z tejto situácie som mala pocit dejavu. Ale neviem z akého dôvodu, som mala pocit, že bude mať iný koniec.
„May, máš poslednú šancu.“ Povedal Nathaniel a mieril na mňa. Matka ma chytila za ruku a držala pri sebe. V tom spoza nich vyšiel Zack. Išiel pomaly ku nám. Zamračil sa pri pohľade na to, ako ma mama držala pri sebe.
„Dostala si šancu.“ Povedal šeptom a vytiahol zbraň. Mieril na mňa! Keď vystrelil ma mama stiahla na bok a pritiahla viac k sebe.
„Zabi ho.“ Šepla prísne a ona s Jackom sa pustili do ostatných. Rozbehla som sa na neho a vyrazila mu tú zbraň.
„Zbláznil si sa?“ oborila som sa na neho.
„To môžem aj o tebe povedať. Pridala si sa k nim.“ Udrela som ho, ale nie tak silno. Nevedela som mu ublížiť. Aj keď ma v hlave tlačil mamin rozkaz ako len chcel. Bojovali sme spolu, ale keď som videla, že Jack je mŕtvy a mama je zahnaná do kúpa ohňom, som chcela za ňou hneď bežať, ale Zack ma chytil. Keď som sa mu snažila dostať z náručia tak ma zrazu bodol do rebier. Spadla som na zem a nemohla som sa po to nejako natiahnuť. Neskutočne to bolelo.
„Nie!“ skričala mama a v tom na ňu vypálili. Zatvorila som oči a Zack si ma pritiahol k sebe a vybral ten kôl. Ostala som pri ňom schúlená.
„Prepáč... musel som.“ Zašepkal a pobozkal ma do vlasov. Vedela som, že musel. Inak, aby som ho popálila a bežala za ňou.
„Je po všetkom.“ Povedal Nathaniel, keď prišiel ku nám. Pozrela som sa na neho.
„Nie je. Otec predsa odišiel s výskumom.“
„Neodišiel. Zastavili sme ho za hranicami mesta. A zničili celý výskum.“ takže bolo naozaj po všetkom.
„Ale.. čo teraz?“ pozrela som sa na Zacka.
„Teraz môžeme robiť čo sa nám len zachce.“ Pritiahol si ma k sebe a vášnivo pobozkal.
"Prv by sme mohli osláviť tvoje narodeniny." ozvala sa Miley.
"Tak na to sa musím dať prv do pucu." zasmiala som sa. Mohla som s nimi hovoriť a pritom sa nijako nesústrediť na iné veci. Všetko bolo preč.
Odišli sme do vily, kde sme predtým bývali a k večeru sme spravili oslavu. Oslavovali sme predovšetkým to víťazstvo.
O polnoci som vyliezla na strechu a sadla si na svoje miesto. Po chvíli sa pri mne zjavil Zack.
"Myslíš si, že je naozaj po všetkom?" opýtala som sa keď ma objal okolo pása.
"Neviem. Asi tu bude vždy niekto, kto sa bude chcieť postaviť nad ostatných. Ale o to sa budeme starať po tom. Teraz si môžeme užiť konečne dovolenku niekde. Čo ty na to?"
"To by bolo super." pobozkala som ho a pritúlila k nemu do náručia. Tak dlho som o tom snívala čakala keď sa to konečne zmení a teraz to tu bolo. Mali sme toľko možností, toľko času, toľko slobody.
"Už si len vybrať čím začať." zasmiala som sa potichu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tuttyfrutyflavour
30. 12.decembra 2011 15:40
škoda, že posledná časť..bude mi smutno (
2
je síce posledná, ale rozhodne neprestanem písať a novým rokom začnem niečo nové
Napíš svoj komentár