Prečo to vlastne píšem? Neviem... asi preto, aby si vedel, že mi nie je jedno, čo si o mne myslíš. Nie je mi jedno, keď viem, čo si asi o mne práve myslíš. Vlastne máš asi právo si to myslieť. Len sa pokúšam o to, aby si aspoň skúsil si to nemyslieť a dať šancu pochopeniu mojej čírej ľudskosti a... nechutnej úbohohosti k zníženiu sa povedať niečo také podlé, keď pritom viem, že to absolútne nie je pravda a už tým duplom o tebe nie. Nie je mi jedno, ako budeš reagovať. Nie je mi jedno, čo na to povieš a nie je mi jedno, čo sa bude ďalej diať.
Hmm. Zvláštny pocit, ako už dávno nie. Mizernejší pocit, než zhnusený samej zo seba. Naučil si ma niečomu, čo je veľmi zvláštne a asi som to vždy potláčala. Neviem to bližšie špecifikovať, ale viem, že je to dôležité. Naučil si ma vnímať, vnímať ten šialený svet okolo nás, chápať, vžiť sa do druhých, rešpektovať emócie a nehanbiť sa za niečo, čo je správne... Asi si to ani neuvedomuješ, no je to tak a ja ti za to ďakujem.
A ja tu teraz sedím, uvedomujúc si, že mi je príšerne. Z tých niekoľkých mojich slov, ktoré vzišli z mojej podlosti. Nechutné, bezcharakterné a povrchné. Iba pokrytec to mohol povedať. Musím sa učiť pokore.
Nechcem to všetko zničiť. Nechcem to pokaziť mojou trafenou náladou a šialenou nechutnosťou v tej chvíli. Vážim si všetko, čo si pre mňa urobil, čo si mi povedal a dal ďalej. Daj tomu ešte šancu. Nezahoď, nenechaj to mnou udusiť.
Odpusť mi...prosím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár