Môj otec sa na mňa mračí a trucuje ako trinásťročné dievča, ktorému nedovolili ísť v noci na diskotéku. Nedvíha mi telefón, nehovorí so mnou, nanajvýš prehodí urazenú sarkastickú poznámku, ktorá sa mi javí drzá. Nerozumie tomu, že som len hájila jeho záujmy a tým aj svoje vlastné, pretože jeho nešťastie by bolo aj mojím. Pritom ide o vec, pre ktorú by 8 z desiatich rodičov strieskala svoje dieťa, keby sa o nej dozvedeli. Nedvíha, keď mu volám a vyčíta mi veci, z ktorých sa ani pri najväčšej úprimnosti k sebe samej necítim previnená. Ešte ako dieťa som zistila, aké detské duše prechovávajú tie dospelé schránky, ale napriek tomu, že to viem, nedokážem si teraz nijak poradiť.

Najväčšmi ma mrzí, že je schopný myslieť si, že by som bola schopná prejaviť voči nemu zlovoľu a nechápe, že ho len chránim. Nastal okamih, kedy je nutné aby dieťa usmernilo svojho rodiča, keď vidí, že sa vybral cestou, ktorej jediným prísľubom je zatratenie.
A tak sa snažím rozpamätať na svoje ťažké obdobie puberty (ani si nie som istá, či som ho mala) a zistiť ako sa mám správať k tomu veľkému dieťaťu, ktoré je mojím otcom.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
titusik  26. 11. 2010 15:33
našich už prešla druhá puberta. už len dozvuky.
2 
fotka
stage  2. 12. 2010 12:45
ale na základe čoho vychádza tvoja skalopevná istota, že z vás dvoch máš pravdu ty?
Napíš svoj komentár