Pri prechode ma niekto oslovi. Zena v strednych rokoch, viem, ze ju poznam, ale nepamatam si meno. Najskor z nejakeho zaujmoveho kruzku kam som chodil ako maly. Vraj potrebuju niekoho kto by mohol cez leto robit vytvarnu s detmi. Tak ideme podpisat pracovnu dohodu. Idem za nou do budovy co bola za mojim chrbtom.
Vsade su tam iba na bielo natrete chodby bez okien a dveri. Na strope pas neoniek. Nechava ma cakat pred bielymi dverami s kovovym stitkom, na ktorom nie je nic vyrite.
Cakam asi minutu a pocuvam bzucanie neoniek. Citim akesi otrasy. A z vonka ku mne tlmene dolieha akesi hucanie, je to nepopisatelny hukot, nieco ako pravidelny, mechanicky stekot. Viem, ze su to vrtule lietadla, ale nechapem co sa deje. Letecke nestastie a pada mi nad hlavou lietadlo?
V tom sa dvere rozrazia. Vyvali sa z nich dym a teplo, nasledovane tlstochom so specenou tvarou. Je mi z toho pohladu spatne, ale premozem sa a podopriem ho. Chcem mu pomoct, ale on ma odstrkuje. Spalenina na tvari sa mu siri na hrud a telo sa mu prepadava do vnutra. Bez koze vidim jeho cierne vnutornosti, jeho posledne slova boli prenesene septom: "Run! "
Kutikom oka zahliadnem v kancelarii akusi pokrcenu postavu. Mam z nej velky strach. Otacam sa a bezim smerom von. Same biele zakruty, nastastie nemozem zabludit. Plafon hori a vyparuje sa. Koridory su zaplavovane odpornym cervenym svetlom...
Vychod! Uz ho vidim! Nadherne modre dvojkridlove sklenenne dvere, este aj obloha je za nimi modrej odtiena Slavkinych oci. Drzim chladivu klucku v ruke a otacam sa. Okrem chodby su tam este schody co vedu k zadnemu vychodu, viem, ze je tam bezpecne, ale musim najskor zistit, co sa deje vonku.
Znova sa pozriem na sklenenne dvere a vonku uz nie je prijemne modro, ale ohnivo cerveno. Klucka ma pali, tak vyrazam von.
Stojim za cestou oproti Istropolisu. Nebo hori. Oblohu zaplavili B52ky a svetla reflektorov mi pripadaju nie biele, ale ruzove. Na mieste fontany je teraz diera. Na podiu su rozlozeny predavaci knih co tam vzdy postavaju, maju na sebe kyslikove masky. Na niekoho mavaju a nahlas ponukaju tovar, ale ja nikoho nevidim.
Nehlucne, ako prizrak vychadzajuci z tiena, sa predomna postavi biomech. Ma vysokanske nohy, minimalne 15 metrov, pozeram na neho ako hus na lietadlo. Mechanicke nohy s tromi klbmi, poprepletane ciernymi zilami. Cumim na neho ako vyorana mys a snazim sa presvedcit, ze v tych zilach je iba olej, aj ked viem, ze to nie je pravda. Trup ma ten tvor ludsky, ale sedy, jednu ruku normalnu a miesto druhej ma nadrozmernu ihlu, na co mu to je nechcem ani mysliet.
Moj posledny pohlad patril dvom reflektorom co mal vo svojej vyholenej hlave namiesto oci. Ked sa na mna pozrel, rozbehol som sa. Bezal som k Pesej Zone, ktora sa ako som zocil zmenila z pesej, na zonu vojnovu.
Zakopy, gulomety, minomety, bajonety... To vsetko tam bolo, ale nikto tam uz nezil. Iba stuhnute mrtvoly drzali stacene spuste. Strach v ktorom zomreli som citil az vo mne. Skryl som sa za roh a dufal, ze ma tu biomech neobjavi.
Pofiderne bezpecie trvalo mozno tak tri nadychy. Biomech sa neponahlal, vedel, ze mu neujdem, ale ja som sa nehodlal stat niecim pokrmom.
V stene za ktoru som sa skryl bola diera. Dost velka aby som sa tam zmestil. Ako som do nej vklzol nieco sa ma dotklo. Dotyk to bol jemny, no mrazivo chladivy. V tej tme som nic nevidel. Tak som zavrel oci a oprel sa o stenu malej miestnosti do ktorej som sa dostal dierou.
Nacuval som. Pocul som mechanicke sycanie, urcite ten mechanoid pred ktorym som utekal nebol jedinym v okoli. Ale mechanicke sycanie sa zacalo cyklovat a vzdalovalo sa. Odchadzal.
Nahradil ho zvuk plamenov stravujucich mesto. Moj dych a dych cloveka co tu bol so mnou som vobec nevnimal. Vtom, sa vsak vynoril iny zvuk. Tazke kanady a cizmy masirovali vonku za stenou, za tak tenkou stenou co bola nasou jedinou ochranou.
Som za stenou, som v bezpeci... To to nemoze byt pravda, virilo mi hlavou. Ale som aj hladny a je tu niekto so mnou, co to je za cloveka a citi tiez taky strasny strach?
Preglgol som tych par slin co sa mi nazbieralo v ustach, pitnu vodu urcite nikde aspon tyzden nezozeniem a ak by aj prisla pomoc...
Vydychol som, lebo som vedel, ze statu kde neonacisticky rezim prebral vladu nik pomoc nepride. Preto tu boli a preto nas zabijali... Kedy bol prevrat? Preco si na to nepamatam? Ved so sebou nemam ani kluce od domu a moje nohavice nemaju vacky...
Clovek vedla mna prehovoril tichym zenskym hlasom: "...je peklo..." Zaciatok vety bol odhryznuty a koniec sa stratil v poslednom kroku tam vonku.
Na to to som mal jedinu odpoved a vyslovil som ju bez rozmyslania, uz ani neviem ktory clovek to povedal ako prvy, ale viem, ze bol spojenec za druhej svetovej... "Nie, to to je horsie ako peklo, lebo v pekle trpia len vinny."
A bolo ticho a tma. Ktoru narusil az suchot jej oblecenia. Tiekol zo mna pot, ale necitil som nosom nic. Vonku sa ako na povel rozhucali sireny a vsetky ostatne zvuky boli pohltene v monotonnom kvileni...
Cez dieru tam dopadalo trochu svetla. Tam sa zjavila jej silueta. Mala dlhe vlasy, to sa o nej dalo asi najviac povedat. Mykla hlavou smerom k Pesej zone, tam som videl vtedy bunkre, asi sa tam chcela ist skryt. Ja som odtialto neplanoval odist pokym by to nebolo nutne. Otvarala usta, ale nic som cez sireny nepocul.
Viacej ako to co sa mi snazila naznacit ma zaujala cierna bodka pretinajuca svetlo z diery, dom padal! A ona to vedela skorej ako ja. Krical som, ze pojdem prvy, ale kedze som nepocul ani sam seba, tak to bolo cele prd platne. Vystrcil som najskor hlavu. Pri budove T-mobile som videl postavat dve postavy a z oblohy zmizli bombardery. Fajcili, zazreli ma a fajcili dalej.
Sede uniformy, bud nackovia, alebo Nemci, aj tak je to jedno. Podal som ruku dievcatu v diere. Teraz som uz necitil nic. To co bolo vo vzduchu mi muselo vypalit vsetky zmysly a zostaval len zrak.
Mala cierne spicate nechty. Nieco padalo z oblohy. Pripominalo to cervene lupene tych malych ruzi. Ked sa jej to dotklo, akoby ju to spalilo. Jej ruka sa mi v ruke zmenila na prach. Ako som zazrel jej nazltle a krvou podliate oci, uvedomil som si, ze to to iste zabilo aj toho chlapa v kancelarii.
Kracam ulicou. Na krizovatke su v sebe vrazene horiace vraky aut. Niekto v dialke vola o pomoc. Piaristicky kostol tam hore na kopci hori akosi pomalsie ako ine budovy, akoby si to poziar vychutnaval. Na konci pesej zony sa pohybuje dalsi z tych biomechov a cisti si ihlicu od mrtvoly dakeho vojaka.
Je mi na vracanie. Vystupujem po tych par schodoch naroznej budovy pred pesou zonou, byval to mafiansky podnik, viem, ze tu klasicistnu budovu opravovali, ale teraz je opravena a strecha sa jej vlni v plamenoch.
Niekto ju iba pred chvilou ostreloval, potom co sa niekto kryl na jej terase. Mrtvoly tam este stale lezia aj so samopalmi a delom co ani nestihli vybrat z krabice. Tyto ludia co tu nasli smrt mi strasne pripominaju dakych arabov.
Sadam si na zabradlie okolo terasy a pozorujem tiche zakopy predomnou. Spominam ako som tadial chodieval. Teraz by som tadial mohol lozit. Niekto sa mi pozera na chrbat, citim to a mrazi ma to.
Neotocim sa, nechcem vediet co je za mnou, nie. Uz som videl privela. Je mi jedno, ze ma zastrelia a zasmeju sa, ze som iba blby slovak a ani som sa nekryl. Aj tak tu nemam ani obciansky.
Pozorujem tie prekliate zakopy. Kedy sa ludia poucia, ze nikdy sa este nic okrem financnej krizy vojnou nevyriesilo? A aj keby niekto mal skutocne dobry dovod, on sam nepojde do boja, necha zoriet inych, sice iba radovych ludi, ludi bez buducnosti, ale aj clovek bez buducnosti moze mat potomka co by nieco znamenal...
Preco este nestrielaju? Pravdu povedat, radsej zomriet. Ak ma chytia nackovia, supnu ma do koncentraku, kde umrem krutou masovou smrtou, ak ma chyti OSN, budu ma mucit a vypocuvat. Pretoze vsetkym je jedno, ze ste nevinny, vzdy sa nieco najde a ked uz nic tak im bude vadit vas hlas a vasa mysel...
V tych zakopoch sa nieco hybe. Nieco nimi lezie, ale niesu to ludia, aspon nie dospeli... Zmurim oci, snazim sa zaostrit, ale pohlad sa mi rozmazava a zahaluju mi ho tie suce lupene co odvsadial padaju. Pripominaju mi krvavy sneh, pretoze mam sneh radsej ako popol, ktory by inym pripominali viac...
Aj tak je to jedno, ked to bude blyzsie, tak uvidim, ze co to je a ujdem ak to bude zle. Citim neprijemne mravcenie v tele, som nervozny. Ako sa to priblizuje, dakto sa mi pozera na chrbat. Tie veci tam dole mi pripominaju male deti. Cele cierne a leskle, akoby z latexu, este tekuteho.
Pretieram si oci. To nemoze byt pravda... Urite sa mi to iba sniva, ale preco sa ich potom bojim akoby boli skutocne. Kur.. cim viac sa bojim, tym lezu rychlejsie a ich pohyby su doslova trhave! Ale cim lezu rychlejsie, tym viac sa bojim. Kur.. ...
Na pravo odomna niekto krici, solova az vrieska! Nepocujem ho, skor to tusim. Otacam sa a vidim tam toho vysokeho biomecha. To on vrieska. Zmieta sa v krcoch a chyta sa za srdce. Pada na kolena a dusi sa. Pritom na mna stale pozera tymi senzorovymi, zltymi reflektormi. Nacahuje sa za mnou.
Ty dvaja co tam fajcili tam uz davno niesu. Perifernym videnim by som uz skoro aj mohol vidiet toho kto sa na mna pozera. Chcem ho vidiet?
Je mi jedno ci ano, alebo nie. Zomriem, je jedno kto ma dostane prvy. Ci uz to budu nespokojny duchovia obeti, alebo biomech. Chcem vidiet toho co vidi mna...
Pomaly sa otacam, vlastne ja to robim docela rychlo, ale svet akoby bol v spomalenom zabere. Kvoci na zabradli, hned za mnou. Srdce mi bije prekvapivo pomaly. Postava je cela cierna, ale akoby ju obklopovaja biela aura, oddelujuca ju od horiaceho pozadia. Prichadza ku mne. Pokalym krokom, nikam sa neponahla a aj moj najrychlejsi pohyb sa oproti nej zda byt parodiou pohybu.
Temna tvar, dievcenskych tvarov, taka cierna, ze je priam ako nocny tien. Z tej tvare na mna hladia dve cierno-cierne oci bez bielkov a bez viecok. Nema pery, od konca nosa bez dierok sa ta tienovita pokozka tiahne az k zahrotenej brade. Dlhe, rovnako cierne vlasy, bez jedineho odlesku tu tvar lemuju. Telo ma stihle a rovnako tienovite, akoby zahalene v dakom plasti.
Od nervozity si prehrabnem rukou vlasy, tento moj pohyb je az neprirodzene rychly oproti mojim inym pohybom. Dokonca sa mi na chvilu vrati cit do ruk. Na zatylku, kde by som mal este mat vlasy, ich zrazu nahradi studeny kov. Na siji pokracoval ako stavcova sustava... Nahle mi dochadza strasna skutocnost, ten biomech mi nechcel ublizit, ten biomech, bol moj otec. Viem, ze teraz je uz mrtvy, niekto ho zastrelil...
Mrtvolne deti mi zacali oblapovat nohy a tlacili ma k zemi, chceli mi vytrhnut srdce, tak ako vsetkym v tych zakopoch. Vzdorujem, nesmiem padnut na kolena. Pritom stale fascinovane pozeram na ciernu postavu predomnou. Viem, ze ked pride cas, budem vediet kto to je, ale zatial neviem. Uz dlho nevydrzim stat...
Moj otec je mrtvy a so mnou to ani nepohlo, mozno preto padam na kolena. Postava vytahuje ruky spod plasta. Su slachovite a krvave. Uz viem kto to je. Avatar vojny, Boh s krvavymi rukami... Moja smrt.
Svet sa znovu sialene spomaluje, teda okrem neho. Berie jedno z deti za nohu a to sa pretavuje v hrozivy, zubaty mec, taky ako je nekrvavy zvysok Avatara. Prechadza mi mecom po hrudi. Cepel do mna vnika, citim mucivu bolest a kricim v bezhlasnov vykriku. Po lici mi steka slza, ale on neroztal moje telo...
Mec sa zmenil na prach a odfukol ho vietor, len aby do mna vrazil svoju pravu ruku. Nieco zo mna tahal, neboli to vnutornosti... Skor akasi svetelna gula, v ktorej mal zahaknute svoje pazury. Ked uz bol iba kusok tej veci vo mne, prehovorilo to zmesicou hlasov, ale nie ako zbor, ale skor ako zbor hadov: "Si moj." Trhol a ja som vedel, ze uz som mrtvy. Vedel som, ze pohlti moju dusu, a ze ked padnem, tak ma ty duchovia aj fyzicky zabiju.
Zobudil som sa s pocitom ako ked zrovna rozdychate vyrazenie dychu. THE END
Pseudoblog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hmwm
6. 8.augusta 2009 10:20
to musi byt riadne dobry blog ked tak pozeram ako je dlhy
2
Ja ťa zabijem... Vieš že sa ma chytá po takýchto tvojich blogoch hrôza
Ale aj tak je to super.
Ale aj tak je to super.
3
mávam podobné sny... ale v tých mojich ľudí zabíjajú priamo pred mojimi očami...no ja som zatial stále prežila
Napíš svoj komentár