Neraz v noci, keď nemohol spať, nastokol si ich na prsty a predstavoval si, aký mohol mať život, keby sa nedostal cez výberové konanie. Ako by prekonal tú hrču v hrdle vždy, keď stretol Coco, jednoduché dievča, ktoré sa mu vždy páčilo, ale nikdy nedokázal prekročiť tú hranicu medzi priateľstvom a láskou... Ako by nasadil tie topánočky svojmu synovi alebo dcére... Zastrčil ich späť. Dnes by mali doraziť na Dafiu, a bude potrebovať všetko šťastie, ktoré mu doteraz priniesli.
Prehodil si cez plecia maskovací plášť, zapol si ho nad prvým srdcom matnou sponou s lebkou a nasadil si rukavice. Zasunul vox do ľavého ucha a vzal do ruky aj helmu. Nemal dobrý pocit a roky ho naučili veriť vnútornému úsudku.
Jeho čata skautov ho už čakala. Vymenili si pozdravy, ako loď prešla do denného cyklu. Spoločné raňajky servírované ticho stojacimi servitormi, kde sa zopár mužov podelilo o ich sny, a tichá príprava zbraní, čistenie, vlastnoručné ukladanie boltov do zásobníkov, kontrola držania zbroje a ostrosti nožov. Fábio práve kontroloval svoj seržantský meč. Zbraň bola dlhá asi meter a štvrť. Správca zbrojnice na Nahej pravde mu ho ukul podľa vzoru Fábiovej domovskej planéty, Kronitu. Meč bol tenký a pevný, pritom uspôsobený na sekanie viac ako na bodanie. Nad plochou rukoväťou mal však zuby, aby bol efektívny aj pri bodnutí. Keď sa mu v uchu ozval mechanizovaný
hlas kapitána:
- „My lord, konečne sa nám podarilo prijať poriadnu kópiu správy vyslanej technobratstvom. Používajú však neznámy dialekt, takže nevieme určiť čas, ale osobne odhadujem aj desať rokov.“
- „Prehrajte mi ju prosím.“
- „Nasleduje záznam: Toto je technobrat Trecius experiment Kapa-štyri vstúpil do poslednej fázy. Zatiaľ je to úspech, do týždňa bude naša pristávacia plocha znova plne funkčná a zásobovanie znova ľahšie. Ďakujeme vám za vašu trpezlivosť a prajeme veľkú produktivitu. Toto bol brat Trecius.“, na konci záznamu sa ozvalo hlasné cvaknutie.
Fabián zostal v šoku. Premárnili týždne len cestou kvôli zle preloženému dennému prenosu lokálnych správ. Navyše starých viac ako stovky rokov, pretože auspexové skeny ukazovali významnejšiu populáciu jedine na druhom póle planéty. Uvedomil si, že na neho všetci v zbrojnici pozerajú. Dokonca aj servitor na neho otočil svoju mŕtvolne bielu tvár.
Až sa znovu cez vox ozval kapitán:
- „Vyzerá to tak, že sme prišli zbytočne. Počkáme Pravdu na orbite?“
Seržant ľavým ukazovákom a prostredníkom aktivoval prenos:
- „Nie, pokúsime sa aspoň pristáť pri vysielači. Možno Techno adepti zanechali za sebou vybavenie, keďže očividne odišli na rýchlo. A pokým možno, tak aj vypnúť tú správu.“
- „Rozumiem, presuňte sa prosím do cestovných modulov. Loď je síce malá, ale aj tak môžu nastať v atmosfére komplikácie.“
- „Nech vás Cisár sprevádza.“
- „Aj vás.“
Fábio zasunul meč od obrátenej pošvy na chrbte a pripol ho na cvok. Obrátil sa k skautom a povedal:
- „Pokúsime sa pristáť a zachrániť čo sa dá, takže so sebou berieme aj nakladacích servitorov. Takisto vypneme aj ten signál. Otázky?“
Všetci si len ponabíjali zbrane, zavesili ich na popruhy alebo zasunuli do púzdier. Rýchlo a efektívne. Ako praví Astrati.
Cestovný modul vyzeral ako dva rady lavíc s popruhmi. Stredom plafónu sa tiahli káble a tri svetlá. Podlahu tvorili gumové pupáčiky, aby sa nikto nešmykol. Všetci si nasadili helmy, zámok sa zaklapol, vankúše sa nafúkli a do heliem a másk začal stúpať vzduch z malej nádržky upevnenej na spodnej chrbtovej časti brnenia. Nad dverami späť do lode sa rozsvietila obrazovka a ukázala sa na nej tvár pilota, ukrytá pod kyslíkovou maskou.
- „Pripútajte sa, vstupujeme na nižší orbit a následne do atmosféry. Mám tu zvláštne skeny, ale nič, čo by mohol byť problém.“
Fábio cítil topánočky na hrudi a v mysli si opakoval litániu odvahy, ako sa malá loď pripravovala na vstup do atmosféry.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
biancadetolle
15. 1.januára 2012 19:39
jeej... ale nejak málo, nie?
Napíš svoj komentár