PROLÓG
Ťažké kvapky dažďa dopadali do padajúceho prachu ktorý sa ešte ani nestihol usadiť. Voda, symbol čistoty a niečo čo sa skutočne oplatí uctievať, zvlášť na takom vyprahnutom mieste ako je toto.
Ako telo opúšťa duch a tekutiny, tak aj mňa opúšťa všetko čo ma nútilo ísť ďalej. Všetko pre čo som žil a nikdy som to nikomu nepovedal. Smrť je prirodzená súčasť života a aj prežitia. Niekto hynie, aby ďalší mohli prežiť. Či už sú potravou, alebo obeťami, hrdinami, alebo iba živým štítom, nemal som to byť ja, čo tu teraz kľačí nad tebou.
Vždy si hovorila, že keď sa niečo podobné stane, tak to budem ja kto prežije, alebo aspoň niečo dokáže... A teraz je to tu, vtedy sme sa na tom smiali a ja som sa cítil fajn a tak isto aj všetci ostatný, ale tie časy sú dávno preč a my sme tu. Ty, ja, dážď, naše a ich telá a krv.
Skláňam sa k tebe bližšie a cítim ako páchneš továrňou na chemikálie a všetkým tým, čím sme si prešli. Cez to všetko sa prebíja zápach môjho a tvojho potu.
Predtým nosili tie isté veci stále dokola len žobráci a blázni, teraz sme blázni všetci čo sme tu. V starých a ošúchaných bundách so slobodou na perách a teplom domova len v srdciach, pokým to tvoje bude o chvíľu tĺcť na prázdno, neviem ako ti pomôcť. Nechcel som ťa stratiť ako kamarátku tým, že by som povedal niečo hlúpeho a teraz aj tak nič nepoviem. Nieje čo povedať.
Jediné na čo myslím sú noci v tej továrni. Nebolo to ideálne ale bolo to to najlepšie čo sme mali. Som sentimentálny. No a čo... Teraz už môžem. Už v 14tom storočí sme si na druhé strany štítov maľovali veci čo nám boli milé, aby sme vedeli prečo bojujeme. Dnes máme oranžovú oblohu a hromady kostí.
Počujem v diaľke sirény. A ako prichádzajú. Ich guľka je teraz v tvojom tele a život ti uteká medzi moje prsty.
Posledný vzdor a dotkla si sa mi ruky.
Viem, že ak s tebou zle pohnem, tak ti ublížim. To nechcem, ale chcem ti vidieť tvár. Máš rúško proti prachu a okuliare a ja sa bojím pohnúť.
Topánky, ťažké a okované. Sirény...
Strhol som sa zo sna a oblial ma studený pot. Vonku bola zase modrá obloha a slnko stúpalo na obzor. Zapol som počítač a začal nabiehať. Nesvietil však, že nabíja. Tak som skúsil aj svetlo a naozaj, vypadla elektrina.
Tak som zišiel k poistkám a prehodil zopár ističov. Nič. Nebyť ľudí nadávajúcich pri autách, tak by bolo mesto ponorené v úplnom tichu.
V tom sa otvorili nebesá a ja som si spomenul, že niečo podobného sa mi už určite snívalo... Oranžové svetlo zaplavilo všetko navôkol a ja som sa prepadol viac do seba ako keď som si prvý krát uvedomil, akú majú sny hodnotu v mojom živote...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár