Stále ma to udivuje, stále. Ako funguje ľudská myseľ. Ako sme na svete každý sám. Nie sme, máme kruh rodiny, priateľov, ale v mysli sme stále sami. Nikto tam nevchádza, pretože nemôže a nevie. Niekedy by sme to chceli, aby ľudia videli a cítili to, čo vidíme a cítime my. Ale slová nestačia na to, aby sme detailne opísali o aký pocit ide. Ako si predstavujeme kalendár, čo sa deje v našom tele keď sa narodíme, aká reakcia prebieha, keď vidíme niečo neopísateľne krásne. Žiadne slová nestačia. A presne to je na tom to najkrajšie. Nemôžem ti opísať, čo prežívam, keď počúvam melódiu, v mojej mysli sa v tej chvíli rodí nový život. Ako chladný vánok prichádza do mojej duše a vzplanie vo všetkých žilách. No tak, ako dokážem prežívať vášeň a krásu, tak dokážem prežívať aj zmor a nekonečný chlad temných zákutí. Prázdnu pivnicu pokazených pocitov a strachu. Každým príchodom nového impulzu už môj život nie je taký, akým bol. Je iný. A ja nemám rada zmeny. Preto stále v mysli utiekam do svojho bezpečia. Škoda, pani doktorka, že Vám to neviem lepšie opísať a Vy sa to nikdy nedozviete.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár